Evanjelista Ján končí túto stať poznámkou: Ježiš mal rád Martu, jej sestru Máriu a Lazára.

Mal rád celú túto rodinu, kde každý predstavuje niečo z toho, k čomu nás Pán Ježiš prišiel vyzvať.

Mária nám pripomína počúvanie Božieho slova, teda to, čo je prvé a najpotrebnejšie, veď jeho prostredníctvom dostávame pravdu o Bohu i o človeku a vôbec o všetkom, čo pripravil pre človeka Boh vo svojej dobrote, sile a múdrosti. V Božom slove nachádzame aj podnety k dobrým skutkom: k almužne, modlitbe a pôstu a dostávame aj poučenia, ako ich konať, aby sa stali pre nás záslužnými. Ale aj mnohé iné usmernenia, napríklad: Nebuďte príliš ustarostení o zajtrajšok, alebo aj toto: Človek opustí otca i matku a bude sa pridŕžať svojej ženy.

Marta je zas pre nás príkladom starostlivej a jemnej služby. “Ten, ktorého miluješ, je chorý...” oznamuje ohľaduplne Pánovi. A vieme aj to, ako svedomito obsluhovala Pána a jeho učeníkov. Až tak, že jej Pán povedal, hoci išlo oňho: Príliš sa staráš... A taká bola zaiste aj voči učeníkom a Pán by jej určite bol mohol povedať: čokoľvek si urobila jednému z týchto mojich bratov, to si mne urobila.

Lazár, na ktorom sa uplatnilo utrpenie i smrť, stal sa pre nás pripomienkou, že cez Krista prejdeme po utrpení a smrti k novému životu. Jeho prípad je pre nás výzvou, aby sme s pokojom a nádejou znášali utrpenie, veď jeho perspektívou je blažená večnosť.

Skúmajme, či sú aj naše domovy podobné tomuto, kde sa Pán cítil so svojimi učeníkmi tak ako doma? Či sa aj u nás venuje taká pozornosť Pánovmu slovu, akú vidíme u Márie? Či sa aj u nás poskytujú pozorné a jemné služby, aké boli tie Martine? A konečne, či sa aj u nás prijíma utrpenie a smrť v perspektíve večného života.

Ak nie sú naše domy ešte také, nežiaľme jalovo, pričiňujme sa. Ak nie sú, môžu sa takými stať, ak sa dáme pravidelne prijímaným Božím slovom vyzývať do služby bratom a prijímať bolesť ako prostriedok našej zmeny podľa Božej vôle...