Pán Boh nám nielen odporúča, ale priamo prikazuje lásku. A to dvojitú. Hovorí: Milovať budeš Pána, svojho Boha... a blížneho ako seba samého.

Niekto sa tu možno pozastaví a povie: Ale veď láska sa nedá prikázať... Lásku si možno len získať. Medzi nami ľuďmi je to predsa tak: Ona sa usmeje na neho, on na ňu, a láska sa im samočinne budí v srdciach. Potom sa pozrú na seba znova – už dôkladnejšie – a ich láska tým vzrastá... Áno, takto to pokračuje, a dodajme: v lepšom prípade po manželstvo, v horšom až po hriech.

Takto vidia lásku tí, ktorí si ju poplietli s prirodzenou náklonnosťou alebo až s vášňou.

Ale ak by sme si ju predsa len chceli prirovnať k vzťahu dvoch mladých ľudí, tak si položme takéto otázky: A či sa Boh neusmieva stále na nás krásou svojich stvorení, očami detí, kvetmi z lúk, hviezdami z oblohy? Či nevystiera stále ruky k objatiu, keď nás prostredníctvom svojho Syna pozýva k sebe do nebeskej vlasti a dáva sa pritom nazývať Otcom? Či nám nešepká dôverne do duše skrze svojho svätého Ducha, aby nás naučil oslovovať ho: Abba – Otče? A či necítime, ako nás denne zahŕňa svojimi požehnaniami?

Ak nedochádza medzi nami a ním k stále novým sympatiám, chyba môže byť len na našej strane. Neopätujeme jeho denné úsmevy, neďakujeme mu za dary a bojíme sa otvoriť náručie, aby sa nám z neho nevysypali hračky pozemských márností, ktoré si tak vrelo pritískame na srdce.

Boh veľmi dobre vie, že láska sa neprikazuje, ale získava. Ale čo má robiť, keď sa správame, akoby nám na nej nezáležalo?... Siaha preto aj k príkazu, ba aj k trestu za jeho neplnenie, a to dokonca k strašnému, večnému a neodvolateľnému...

Ale treba dodať, že aj tento jeho príkaz, táto jeho prísnosť, je prejavom jeho lásky. Aj peklo je jej dielom – tak spieva o ňom Dante vo svojej Božskej komédii: Mi fece divin amor – Aj mňa stvorila Božia láska.

Ak nás Boh nepritiahne láskou, chce nás aspoň strachom vohnať do svojho večného objatia... Môžeme mu to zazlievať?

Je pravda, že máme niečo aj na svoje ospravedlnenie: Nepoznáme Boha, ako on pozná nás.

Vidíme ho zatiaľ akoby v hmlách, apoštol Pavol by tu povedal: tamquam in aenigmate – tak, ako v hmle, ako v hádanke. Ale povedľa tohto ospravedlnenia je tu aj naša vina – veľká, neodpustiteľná: Neusilujeme sa poznať ho aspoň tak, ako je poznateľný z prírody, z posvätných kníh a z vnútorných svetiel, ktoré nám dáva skrze svojho Svätého Ducha.

A to isté by sme mohli v určitej obmene povedať aj o druhom príkaze – o príkaze lásky k blížnemu.