Keď sme boli ešte malí, niektorí sme vo veršovanej modlitbičke k Anjelovi strážnemu takto hovorili: “Telo, svet a diabla premáham a na Tvoje vnuknutia pozor dávam...”
Vtedy sme zaiste ešte nevedeli, že v týchto slovách máme klasický výpočet príčin, pre ktoré sa semeno Božieho slová v nás neujíma alebo, ak sa ujme, nedozrieva až do plného klasu.
Nevedeli sme ešte, že diabol, ako duch pohybujúci sa pod nebesami, snaží sa udupať naše srdce a spraviť z neho tvrdú cestu, ktorá nedovolí semenu Božieho slova zapadnúť do pôdy, kde ho pekelný vták ľahko vyzbiera. A sme potom tí, ktorých sa Božie slovo hlbšie nedotkne, nezakorení sa v nich. Ale potom sa nedivme, ak pri jeho počúvaní nepocítime ani radosť, ani úzkosť... A ak predsa niečo, tak len nudu...
A v detstve sme nevedeli ani to, že svet je protibožská mentalita, ktorá prostredníctvom svojich vyznávačov spôsobuje, že zrno Božieho slova, ktoré počúvame, nemôže pustiť svoje korene do tvrdej skaly, a preto, len čo vzíde, už aj vädne a umiera. Obyčajne pod vplyvom posmechu, ohovárok a prenasledovania.
A nepoznali sme ani ďalšiu príčinu, pre ktorú zrno Božieho slova v nás vzklíči i vyrastie, ale neprinesie úrodu. Nevedeli sme, že je to podľa modlitbičky k Anjelovi strážcovi i podľa tohto Pánovho podobenstva naše telo s jeho chuťou po živote a pohodlí a s jeho strachom zo sebazáporov.
Ťažko povedať, ktoré z týchto nebezpečenstiev pôsobí na našu dušu prv alebo silnejšie.
To je v každom človeku inak.
Nám zostáva úloha zistiť, ktoré najviac pôsobí v nás, že zasiate Božie slovo neprináša očakávanú úrodu.