Diabolstvo, ktoré po rozmnožení chleba zaútočilo na Ježiša Krista cez ľud, neobišlo ani apoštolov. Vtedy ešte veľmi pozemsky chápali jeho kráľovstvo, o ktorom im hovoril, a preto si mysleli, že už nadišla chvíľa, aby sa uskutočnilo.

Vieme, že Ježiš, náš Pán vždy rešpektoval slobodu tých, ktorí sa rozhodovali nasledovať ho. Preto dosť silno kontrastuje s týmto jeho postojom to, čo tu čítame.

Evanjelista píše: Prinútil ich...

Veríme, že ho k tomu viedla len láska k tým, ktorých miloval až do konca, až do krajnosti...

Láska je taká; vie niekedy aj prinucovať, prikazovať a zakazovať... Robí tak vtedy, keď chce chrániť tých, na ktorých sa vzťahuje, pred nebezpečenstvom, a oni ju ešte nechápu. Veď či nerobíme tak aj my vo svojich pokrvných rodinách keď ide o naše ešte malé deti?

A či nerobí tak aj Cirkev voči svojim duchovne nedospelým, ktorí sú pre svoju nerozhľadenosť a povrchnosť v nebezpečenstve pomýliť, ba i stratiť sa? Dôkazom tejto jej starostlivej lásky je najmä zbierka právnych kánonov, v ktorých je veľmi veľa príkazov a zákazov.

Treba sa nám aj na Pánovo počínanie, vyjadrené slovami: Prinútil ich... dívať cez prizmu zodpovednej lásky.

Keby sme robili inak v čase ohrozenia našich nedospelých detí, ale aj silno pokúšaných dospelých bratov a sestier, boli by sme síce dobrotivými, ale nie dobrými rodičmi a pokrvnými alebo duchovnými súrodencami.

Dobrý rodič alebo brat bude vždy aj dobrým vychovávateľom, ktorý vie, v ktorých situáciách je potrebné nasledovať v tomto Ježiša Krista, ktorý predsa hovorí tým, ktorí mu povedali “chcem ísť za tebou”: Ak chceš, tak musíš. Ak chceš ísť za mnou, musíš sa naučiť poslúchať. Lebo len ten ide za mnou, kto ma miluje a miluje ma len ten, kto zachováva moje prikázania.