Na začiatku verejnej činnosti pokúšal diabol, ktorý vládne svetom, nášho Pána ako jedinec. Vyniesol ho z púšte na vysoký vrch, ukázal mu pozemské kráľovstvá a povedal: Toto všetko ti dám, ak ma uznáš nad sebou – ak sa mi pokloníš...

Vieme, ako to skončilo.

Kristus odmietol politiku ako cestu k rýchlemu úspechu v poslaní, ktoré dostal od Otca. Jemu cieľ nesvätil prostriedky.

A k vláde nad svetom volil tú cestu, ktorú mu prorockými Písmami načrtol Otec – cestu kríža, cestu Muža bolesti.

Diabol sa však nikdy nevzdáva svojich zámerov.

Ak bol na púšti, v ktorej pokúšal Ježiša po jeho krste v Jordáne ako jednotlivec, tu, na púšti pri Genezaretskom jazere, vystupuje už ako množstvo, ktoré bolo okolo Ježiša a cítilo ešte v žalúdku účinky zázračne rozmnoženého chleba a v duši tušenie, že by bolo dobré zvoliť ho za kráľa.

Ten istý diabol tam i tu.

I pokušenie to isté: Staň sa kráľom a prídeš ľahko a rýchlo k úspechu.

No Ježiš hneď zbadal pokušiteľov zámer. Tam poslal diabla od seba. Tu odišiel od neho sám.

Ale čo čítame v Písme, nie je iba história.

Diabol sa nevzdal zámeru dať Ježišovi vládu nad svetom za cenu poklony. Ježiš Kristus, žijúci a pôsobiaci vo svojej Cirkvi, je preto i ďalej vystavený tomuto nebezpečnému lákaniu.

Patrilo by sa z času na čas preskúmať, či diabol aj cez nás ako jedincov alebo ako určitý cirkevný celok nepokúša Pána k rýchlemu úspechu vo svete, k úspechu bez kríža.

Tak čo?

Politika alebo Boh?

Cesta rýchleho úspechu alebo cesta kríža?

Keď vieme, že je medzi nimi spor, majme pred očami Kristov príklad.