Apoštoli boli zaiste veľmi unavení, keď sa vrátili z prvých misijných ciest. Veď chodiť po nevychodených cestách, zoznamovať sa s neznámymi ľuďmi a nemať istotu, ako nás kde prijmú, nebýva ľahké.

Okrem toho čítame, o nich že pre množstvo ľudí, ktorí chceli vidieť toho, ktorý bol očakávaním národa, a počuť ho, nemali sa kedy ani najesť.

Boli unavení a taký bol aj ich Majster.

Ale aby im ako učiteľ ukázal, čo robiť v takýchto prípadoch, zavolal ich do samoty, aby si oddýchli, čomu sa zaiste veľmi potešili.

Telo, ktoré je nástrojom duše, ak je v stave únavy, veľmi ovplyvňuje jej výkony. Preto mu v takýchto prípadoch treba vždy dať, čo potrebuje.

Ale keď Ježiš videl aj množstvo tých duchovne unavených a vyhladovaných, ktorí mu pripadali ako ovce hľadajúce pastiera, pripojil k prvej lekcii o potrebe starať sa o telo hneď aj druhú, o potrebe starať sa aj o dušu. A za ňou ešte jednu, túto: čo má prednosť, keď je unavené aj telo, aj duša.

Svojím rozhodnutím dal apoštolom najavo, že duchovné potreby, či sú naše alebo iných, majú prednosť pred telesnými, nakoľko nesmrteľná duša nekonečne prevyšuje svojou hodnotou jej pominuteľnú telesnú schránku.

Obsah je vždy viac ako obal.

A čo sa tu stalo, nedal Svätý Duch zaznačiť do knihy Evanjelia len ako históriu, ale ako zákon, ktorý mali Ježišovi apoštoli zachovávať i vyhlasovať.

Nezabudnime na to, keď naše pokrvné alebo duchovné deti budú duchovne zmorené, keď budú čakať hladné na pokrm pre duše a nás to bude pokúšať dávať prednosť svojmu telu.