Možno nám pri čítaní tejto vety z Markovho evanjelia prichádza ľúto, že nemáme možnosť zísť sa k nášmu Pánovi tak ako apoštoli a vyrozprávať mu všetko, čo sme robili a učili, čo sme skúsili ako dobré alebo zažili ako zlé.

Tak veľmi potrebujeme najmä v niektorých okolnostiach dozvedieť sa či to, čo sme konali alebo hovorili, bolo naozaj dobré, či sme si v tej alebo onej situácii počínali tak, ako bolo treba.

Náš Pán myslel aj na tento náš nárok, a preto nám dal aj takúto možnosť uvoľniť sa zo svojich vnútorných napätí, či už radostných alebo bolestných, a nadobudnúť väčšiu istotu, že cesta, ktorou sa uberáme k Bohu, je tá pravá.

Prv, než odišiel do neba, povedal svojim učeníkom: Nenechám vás sirotami...

A nenechal.

Možnosť byť s ním a vyrozprávať mu všetko o sebe máme vždy na dosah. Stačí si len s vierou spomenúť, keď ide o vyrozprávanie sa, na tieto jeho slová: Kde sú dvaja, traja v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi...

Tým, že sa stretáme kvôli nemu a v jeho duchu, vytvárame spoločenstvo, aby sme boli ako jedno srdce a jedna duša, a tým ho pozývame medzi seba a on medzi nás aj prichádza.

A keď potrebujeme jeho usmernenia a ideme v tej istej viere za svojimi predstavenými, znovu sme s ním podľa týchto jeho slov: Kto vás počúva, mňa počúva...

Ak nám je niekedy ľúto, že ho nemáme medzi sebou ako tí jeho Dvanásti, kde je chyba, ak nie v nás?