Jánov prípad je klasickou ukážkou toho, ako končili proroci v dejinách spásy, ako končia v súčasnosti a ako budú končiť i v budúcnosti.

Pretože ohlasujú a dosvedčujú Božiu vôľu, ktorá je veľmi často opakom ľudskej, pôsobia na svet asi tak, ako soľ na otvorenú ranu.

Sú veľmi užitoční, ba potrební, ale pritom aj veľmi nepríjemní. Svet ich preto neznáša a prenasleduje.

Ale čo sa deje s prorokmi vo všeobecnom svete, to sa deje aj v tom našom osobnom, v ktorom je ešte veľa zmýšľania, rečí i skutkov, ktoré sa nezhodujú s Božou vôľou. Sme akousi skratkou všetkého, čo je okolo nás, akousi miešaninou sveta i Cirkvi, hriechu i milosti, zákona tela i zákona ducha, a potom aj “prenasledovateľmi” Boha a zároveň aj jeho “prenasledovanými”.

Mal by v nás žiť a pôsobiť Ján, predstaviteľ Božej vôle, Božích plánov, Božieho milosrdenstva i spravodlivosti. Žiaľbohu, veľmi často je prorok v nás už ako väzeň. A to preto, že je v nás ešte kus zlomyseľnej Herodiady, jej hlúpej dcéry a kus kráľovej slabosti.

Zabíjať prorokov alebo ich aspoň umlčovať, či už v spoločenstve Cirkvi alebo aj v sebe samých, je vždy ťažký prečin. To je jedna z najťažších vrážd – zabiť toho, kto ohlasuje a dosvedčuje, čo mu zjavil Boh pre jeho vlastné dobro i pre dobro celku, v ktorom žije.

Dvojako sa zabíjajú proroci: Buď vraždou alebo samovraždou. Vraždou tak, že sa im protirečí, vymýšľajú a privlastňujú sa im chyby, ktoré potom ochromujú silu ich slova a účinnosť ich vplyvu.

Samovraždou sa umlčujú tak, že sa sami odmlčia; buď zo strachu, že budú nepríjemní a prenasledovaní alebo z túžby po nejakých časných výhodách.

Ján je nám tu klasickou ukážkou, ako zostať vernými v plnení zvereného poslania. A pochvala, ktorú o tomto najväčšom narodenom zo žien vyslovil náš Večný Sudca, nech nám je pritom povzbudením.