Žijeme v pocite zadĺženosti voči Bohu, a preto si veľmi radi pripomíname jeho milosrdenstvo, no neradi jeho spravodlivosť, hoci tá je rovnako nekonečná, ako aj jeho milosrdenstvo.

Aj toto miesto z Evanjelia patrí medzi tie menej príjemné. Hovorí sa tu o spravodlivosti Večného Sudcu, podľa ktorej budú mnohí zatratení a len máloktorí spasení.
Hovorí nám to obrazom širokej a úzkej cesty.

Pavol apoštol, ako nástroj Ducha Svätého, nám pripomína, že nás Boh vychováva prísne a v tomto ho máme aj my nasledovať, najmä kde ide o výchovu našich vlastných detí, ktoré, ako pripomína pápež Ján Pavol II. vo svojom Familiaris consortio, “musia výchovou dostať do seba pojem, čo je láska a čo spravodlivosť”.

Ak je rodič v očiach dieťaťa len dobrý, láskavý, milosrdný a všetko odpúšťajúci, dieťa sa vo svojej rozmarnosti navykne všetko od neho čakať, ale ničím sa neodmieňať. A keď mu pre nedostatok síl alebo prostriedkov rodič už nič nebude môcť dať, pohrdne ním a nazve ho zlým.

“Bez spravodlivosti nie je možné lásku ani pochopiť ani osožne vyslúžiť. Výchova v rodine, ktorá je základom každej výchovy, nie je bez týchto dvoch pilierov úspešná” – dodáva pápež.

Ak sa nám Boh vo svojom slove i vo svojich skutkoch zjavoval od samého začiatku dejín spásy ako spravodlivý a milosrdný, nemyslime si, že ho spoločenským vývojom alebo nejakou tou demokratickou väčšinou donútime zmeniť sa.

Zostane navždy plný láskavého milosrdenstva, ale aj plný prísnej spravodlivosti, v ktorej budeme vydávať počet z každého zbytočného slova, aj z toho, ktorým by sme chceli, či už vo vnútri alebo i navonok, tomuto, o čom hovoríme, protirečiť.

Viera v jeho nekonečnú dobrotu nám vnuká nádej na odpustenie akýchkoľvek našich hriechov. Viera v Jeho rovnakú nekonečnú spravodlivosť vzbudzuje v nás strach, že nám neodpustí ani jeden, ak nesplníme, čo od nás žiada, najmä ak sa o to ani nezaujímame.

Sme slobodní.

Dve cesty pred nami...

Ktorú z nich sme si zvolili, o tom dosť výrečne hovorí náš každodenný život.