Pedagogika a psychológia nám opatrne šepkajú každá do iného ucha, čo sa zatiaľ ešte neodvážia povedať úplne nahlas, totiž, že dieťa do desiateho roku patrí predovšetkým matke. Je najviac závislé na jej opatere, na jej láske, ktorú si nárokuje, ale svojím spôsobom aj odmieňa.

Po desiatom roku sa dieťa pod vplyvom vývoja schopností približuje viac k otcovi. Cez neho sa totiž ľahšie dostáva do styku so všetkým, čo ho v rokoch dospievania začína zaujímať.

Po dvadsiatom roku sú rodičia vďační za lásku a úctu dieťaťa a chceli by ju mať takú, aká bola dosiaľ. No zároveň pociťujú, že im dieťa uniká, odchádza postupne do širšej a trvalejšej rodiny. Šťastie, ak je tou rodinou Cirkev, v ktorej žije Kristus, aby tých, čo do nej vstupujú vedome učil, posilňoval na ceste k poslednému cieľu.

V takýchto prípadoch by sa rodičia mali veľmi tešiť.

Žiaľbohu, vo všeobecnosti tu dochádza k sporu dvoch lások, z ktorých jedna musí rozhodne ustúpiť, a síce láska vyjadrovaná poslušnosťou voči rodičom pred láskou vyjadrovanou poslušnosťou voči Kristovi.

Táto konkurencia vyvoláva v mnohých rodičoch žiarlivosť a nepokoj. Ale práve to je ten meč, ktorým Kristus oddeľuje deti od rodičov, ktorým odtína otcove i matkine nároky, pretože väčšinou kolidujú s jeho nárokmi na srdce mladého človeka.

A tu je Pán neúprosný.

Vie, prečo...

Hlas krvi je veľmi silný raz v rodičoch, raz v deťoch, najmä keď sa poslušnosť tomuto hlasu honoruje a odmieňa materiálnymi alebo aj inými výhodami.

Tu Ježiš Kristus máva mečom svojej autority nad každým, kto chce byť jeho a volá: Kto má radšej otca, matku, brata alebo sestru ako mňa, nie je ma hoden – nemôže byť mojím učeníkom...

Takéto tragédie sú pravdaže možné len tam, kde rodičia nepripravili svoje dieťa, ale ani seba, na tento odchod za Kristom.

V takomto prípade náš Pán adresuje rodičom túto pripomienku: A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi.