Tí, ktorí skusujú, čo je to splodiť, donosiť, porodiť, chovať a vychovávať, a pritom sa triasť strachom, či život ich dorastajúceho dieťaťa nezmarí choroba alebo nehoda, ľahko pochopia Jairovu úzkosť.

Ale nie sú bez takýchto starostí a úzkostí ani tí, čo sú povolaní prenášať z generácie na generáciu ten vyšší život, život viery. Keď sa im podarí dostať do niekoho, kto verí len tomu, čo vidí a čo hmatá, život viery, že je tu Boh, v ktorom žijeme, hýbeme sa a sme, a spomenú si, koľko uvažovania, námah i modlitieb bolo potrebné na to, aby sa takýto človek začal prispôsobovať tomu, čo verí, a potom začal vyhrávať zápasy so zmyslovým svetom, zaiste aj takíto stŕpnu, keď zbadajú na svojich zverencoch príznaky duchovného umierania, najmä nehybnosť v zmysle Božích prianí a nechuť prijímať duchovné pokrmy.

Veľmi dôležité je v takýchto prípadoch utekať spolu s Jairom k Ježišovi, pokým dieťa ešte žije, a ešte dôležitejšie je dať si povedať: Len ver... aj keď by umrelo a zostalo nehybne ležať v hriechoch neúcty voči Bohu i ľuďom, nenávisti, nečistoty alebo z klamstiev žijúcej chamtivosti.

Kristus môže všetko v prípade choroby, a môže všetko aj v prípade smrti.