Pán nám tu predstavuje našu účasť na konečnej dráme. A predstavuje nás ako účinkujúcich, nie ako divákov.
Prvé dejstvo: more, na ňom vlečná sieť a v nej ryby.
Už sú všetky v nej... Koniec lovu.
Druhé dejstvo: morský breh... na ňom úlovok, ku ktorému pristupujú anjeli, aby urobili výber... Podľa Božieho kritéria delia ryby na dobré a zlé.
Tretie dejstvo: opona padla, aby sa už nezdvihla. Za ňou počuť z pravej strany jasavý spev vybraných; z ľavej zúfalé náreky odhodených.
Koniec predstavenia.
Zmizla sieť, more i jeho brehy.
Prestal motus secundum prius et posterius – prestal čas. Začala večnosť, nehybný pohyb bez zmeny...
Kým toto počúvame, sme zrejme zatiaľ ešte v sieti. Nevieme, či ešte na šírom mori alebo už blízko brehu.
Vieme, čo máme robiť, ako žiť, aby sme sa stali aj my výberom...
Príde čas, keď už nebude čas.
Kým sme tu, tešme sa, že sa ešte môžeme dostať medzi vybraných. A tešme sa aj tomu, že nie sme v tomto úsilí ponechaní sami na seba.
Máme Cirkev, ktorá je tu, aby pomáhala zlým stávať sa dobrými, aby robila výber z výberu a bola sieťou v sieti chrániac nás pred pomiešaním sa so zlými.
To je zaiste krásne vedomie, že sme v Cirkvi, ale treba sa presviedčať, či sme aj Cirkev, či sme s ňou splynuli, či máme jej povahu a plníme jej poslanie... či jej pomáhame meniť zlých na dobrých, začínajúc sebou...
Kto z tých, čo ju tvoria i vedú, by nám to potvrdil?
Čo bežne ľudia o nás hovoria, to nie je celkom spoľahlivé. Na to treba poznať normu, tú Božiu, podľa ktorej nás budú triediť anjeli. A v tej je rozhodujúcim prvkom jednak posudok tých, ktorí nás vedú, a jednak ovocie, ktoré predstavujú tí, čo sú nám zverení doma alebo mimo domu.
O čo by sme sa mohli oprieť, že nie sme len v Cirkvi ale aj Cirkvou?