Niektorí začali naňho pľuť... A niektorí podnes neprestali...

Majú možnosť.

Veď je tu stále a bude do konca vekov vo svojom Tajomnom tele, vo svojej Cirkvi.

A dnes je tej potupnej sliny už príliš veľa na všetkých svetových kontinentoch.

A dôvod?

Tých je viac.

Uveďme aspoň dva...

Na prvom mieste neschopnosť jeho protivníkov vyrovnať sa mu v bezchybnosti, neschopnosť získať si poklony a sympatie mnohých, silných, učených, neschopnosť získať si takú oddanosť niektorých, ktorá sa už tisícročia vyjadruje ochotou i život zaňho dať.

Taký sa na svete ešte nenarodil a taký sa už ani nenarodí. Je jednoducho bez konkurencie. A to je urážka pre tých, čo chcú byť najmocnejší, najmúdrejší, najlepší, najpopulárnejší... Slina to je posmech a opovrhnutie, to je zhmotnená irónia, ktorú ktosi vhodne nazval zbraňou premožených.

Druhým dôvodom je, že sme nedostatoční my, ktorí sa považujeme za jeho nasledovníkov a jeho apoštolov.

Ohlasujeme jeho myšlienky, jeho normy, propagujeme ich, ale pritom nezachovávame to, čo hlásame a vyzeráme potom naozaj smiešne. Sme čmudiace knôty, sviece schované pod mericou alebo pod posteľou. Bojíme sa posmechu, ktorý si práve svojím strachom najviac zasluhujeme. Sme zvetralá soľ, ktorá nevie dať svojmu okoliu chuť a jeho mravnému zahnívaniu medze. Sme vypršané oblaky, ktoré vietor naháňa sem i tam...

Uvedomme si, že sme u Kajfáša.

No nie ako diváci.

A teda ako? Tak, ako tí, na ktorých sa pľuje, alebo ktorí pľujú svojimi hriechmi na Toho, ktorého sú údmi?

Alebo sme si zvolili tretiu možnosť: Nebyť ani tam, ani tam..?

Ale táto tretia možnosť, táto kategória prizerajúcich sa, je úplne vymyslená.

V skutočnosti neexistuje.