Vieme, kedy prišiel náš Pán prvý raz na tento svet.

No nevieme, kedy sa udeje jeho druhý príchod, ktorý nás, ako sa zdá, veľmi zaujíma.

Pochopiteľné...

No Pán pokladá za užitočnejšie nechať nás ohľadom tohto dňa v úplnej neistote. A potom, zrejme, aj v stálom napätí.

Chce urobiť z nášho života jedno veľké pozorné čakanie, jeden trvalý advent, čo v našej reči znamená príchod, preto nám hovorí: O tom dni a o tej hodine nikto nevie. Ani anjeli v nebi... Iba sám Otec.

Tu teda nemáme nič isté, a ak predsa niečo, tak len to, že budeme v tejto neistote žiť až do konca.

V tomto Božom rozhodnutí je kus nadovšetko múdrej Božej pedagogiky. Touto neistotou obracia Boh naše zraky k budúcnosti, učí nás dívať sa pred seba, dopredu a hore, k nebu.

A jediný spôsob, ako si v tejto neistote zachovať pokoj, je dbať o svoju stálu pripravenosť, ku ktorej sme tlačení ešte aj druhou skutočnosťou, totiž smrťou, v ktorej neprichádza Pán k nám, ale my k nemu.

Keď pomyslíme na túto druhú skutočnosť, ktorá je taká neistá, ako tá prvá, naše napätie stúpa a mala by stúpať aj snaha nadobudnúť pokoj svojou pripravenosťou, svojím životom podľa Božieho priania. Najmä keď si uvedomíme, že naše stretnutie s Pánom, či už on príde k nám alebo my k nemu, môže končiť v prípade našej nepripravenosti večným trestom...

Nie je teda až natoľko dôležité vedieť, kedy k tomuto stretnutiu dôjde. Dôležitejšie je dbať, aby na základe našej snahy o pripravenosť dopadlo dobre.

Pán nám tu vychádza v ústrety svojou radou: Bedlite a modlite sa, buďte stále pripravení. Vtedy, keď pracujete, i vtedy, keď spíte...

Pán berie koho chce, nepredvídane od mlyna i z poľa, ba i z postele.