Keď Pán povedal ľudu, ako sa správať, aký postoj zaujať k tým, čo si zasadli na Mojžišovu stolicu, z ktorej iných učia, ale sami podľa toho nežijú, obrátil sa osobitne na svojich učeníkov.

Povedal im, aby sa, keď raz prevezmú v jeho Cirkvi tú istú úlohu, nestali im podobní a nedali sa preto titulovať ani otcami ani učiteľmi.

Ich spoločným titulom má byť “brat”.

Všetci sme totiž deťmi jedného Otca, ktorého máme na nebesiach.

Otec, učiteľ a vodca sú iba dočasné funkcie tých, ktorí sa v jedinom Otcovom Synovi stali navzájom bratmi.

Ten, kto privádza iných svojím príkladom, slovom i modlitbou k zrodeniu z Boha, plní funkciu otca, pričom však vždy zostáva len bratom.

Kto podáva náuku učiteľa z Nazareta, plní úlohu učiteľa, ale aj to je len brat.

Kto vychováva, vedie iných k dokonalosti, plní úlohu pedagóga, vodcu, ale tiež zostáva len bratom.

Keď sa jedna alebo druhá funkcia niekomu odníme, zostáva len tým, čím v skutočnosti je - Božím dieťaťom a súrodencom Ježiša Krista, čo nie je malý titul, pravdaže, ak v doterajšej funkcii nespyšnel a nechoval sa k iným, ako sa nemal.

Ale čo si myslieť o tých našich velebných, dôstojných, vysokodôstojných a najdôstojnejších bratoch, ktorí dávajú iným najavo svojím správaním sa i svojimi handričkovými dištinkciami svoju nadradenosť?

Je isté, že si každý z nich zaslúži prvú základnú úctu preto, že je stvorený na Boží obraz, že je Otcovým dieťaťom, ale na rozdiel od ostatných zaslúži si aj ďalší stupeň úcty preto, že zastupuje Ježiša Krista, Otcovho syna, ktorý hovorí: Kto vami pohŕda, mnou pohŕda... Ale tituly, ktoré ho dvíhajú ako kanonizovaných svätých ešte vyššie, mu neprináležia.

Ak zostaneme vždy bratmi schopnými umyť iným nohy podľa Pánovho príkladu a netúžime po funkciách len preto, aby sme mohli z tejto pozície umývať iným “hlavu”, buďme spokojní. Sme v tomto ohľade v poriadku.