Zavinený rozdiel medzi poznaním Božieho zákona a jeho zachovávaním je vždy hriech.

Či ťažký alebo všedný, to nateraz necháme bokom... Ale je to vždy mravný nedostatok, ktorý nás môže ľahko doviesť až k strate posväcujúcej milosti.

Aby z tohto zla, ktoré videl Ježiš Kristus na vodcoch Božieho ľudu, na zákonníkoch a farizejoch, nevznikla v starozákonnej cirkvi anarchia, dal Božiemu ľudu ponaučenie, ktoré – a to treba pripomenúť – platí aj v tej Cirkvi, ktorú pre nás On založil. Povedal: Robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale ich skutkami sa neriaďte. Veď nekonajú nijaké. A ak predsa nejaké, tak častokrát priamo opačné.

Ak naši predstavení nerobia, čo učia, ba konajú niekedy pravý opak a sú v hriechu, ale pritom nežiadajú od nás nič, čo by sa protivilo Božej vôli, máme ich poslúchnuť.

Ale ak treba povedať niečo aj na adresu tých, ktorí len učia, ale podľa toho nekonajú, tak len to, že sa stávajú podobnými zákonníkom a farizejom, ktorých Pán neutišoval, nehladkal...

Osobitne by si mali všimnúť túto druhú časť Pánovej reči tí, čo sa stali otcami alebo matkami v pokrvnej, skupinovej alebo i v miestnej Cirkvi.

Nemali by zabúdať, že je vždy lepší dobrý príklad ako dlhý výklad; že je omnoho užitočnejšie pri výchovnom vedení zverených byť majstrami, ktorí čo učia aj sami konajú, ako byť učenými, ale pritom nečinnými rabínmi.

Takáto je Pánova škola, o ktorom čítame, že najprv konal, až potom učil. A keď končil svoju učiteľskú úlohu, ešte sa opásal, a keď umyl svojim učeníkom nohy, povedal im: Dal som vám príklad, aby ste si aj vy robili navzájom, ako som ja urobil vám.

Kto iba učí a podľa toho nekoná, je celkom iste farizej.

A výsledok jeho výchovného úsilia, jeho apoštolátu?

Ten treba vyjadriť touto vetou: Líška môže splodiť len líšku a farizej len farizeja, a toho, ako už vieme, Pán nemá rád.