Saduceji, ktorí prišli pokúšať nášho Pána, tvrdili, že niet ani neba ani pekla, lebo niet vzkriesenia. A potom ani večného života.
Vymysleli si prípad ženy, ktorú malo za manželku postupne sedem bratov.
Príslušníci tejto starozákonnej sekty postupne všetci vymreli.
Pravdaže, len podľa mena...
Podľa života je ich viac, ako ich bolo vtedy.
Aj medzi nami...
Ježiš Kristus im dáva za pravdu, že nebo, pozostávajúce z príjemností pri jedle, pití a pohlavnom uspokojovaní, neexistuje.
To však ešte nepovedal, že neexistuje v inej, vznešenejšej forme.
Jedlom si človek zachováva život. Plodením svoj rod. Ale v nebi, v živote s Bohom, ktorý je zdrojom vrcholného dobra, aké naše ľudské oko nevidelo – hovorí apoštol Pavol, o akom ľudské ucho neslýchalo a aké do ľudského srdca nevystúpilo, nebude človek ponúkaný ani k tomu, aby zachoval seba a ani k tomu, aby zachoval svoj rod.
A pretože saduceji, ktorých mal Pán pred sebou, opierali sa pri tomto svojom tvrdení o Písmo, Pán im uviedol protiargument z hlasu, ktorý oslovil Mojžiša z horiaceho kra na vrchu Horeb.
Tu sa totiž Boh predstavil Mojžišovi slovami: Ja som Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov...
Nehovorí: bol som, ale: som.
A to znamená, že i po svojej smrti ďalej žijú novým, nekonečne vznešenejším životom.
Brat, sestra, nie sme ďaleko od saducejskej nákazy, keď vyznávame slovami alebo aj spevom na liturgickom zhromaždení: Verím v život večný... ale pritom žijeme svoj každodenný život tak, akoby Boha vôbec nebolo.
A že hlas našich skutkov je vždy silnejší ako hlas našich slov, to je celkom isté.