Aj keď nie sme nastrašení, ako boli apoštoli po udalostiach Veľkého piatku, Pán by určite aj nás pozdravil tak, ako ich: Pokoj vám!

Nie preto, že sa narodil, žil i zomrel na východe, kde sa tento pozdrav bežne užíva i dnes, ale preto, že toto jeho prianie obsahuje to najviac a to najlepšie, čo môže človek tu na zemi dosiahnuť.

Pokoj sa definuje ako spočinutie v cieli. Svätý Augustín nám to povedal takto: Nespokojné je naše srdce, Bože, pokým nespočinie v tebe.

Ten pravý, oblažujúci pokoj môžeme podľa neho dosiahnuť len v Bohu.

Ale čiastočne už aj tu, v tomto živote, pod podmienkou, že sa poctivo namáhame o ten trvalý, večný.

Tento oblažujúci pozemský pokoj spočíva v nádeji, že ho raz s Božou pomocou aj dosiahneme, a potom už nebude len Kristovým prianím, ale už aj jeho darom; pravdaže, pod podmienkou, ktorú sme spomenuli, totiž, že sa budeme o ten večný usilovať stále a zo všetkej sily podľa známeho hesla: Si vis pacem, para bellum – Ak chceš pokoj, priprav sa na boj.

Stupeň tohto úsilia bude stupňom našej nádeje a stupeň našej nádeje na ten trvalý, večný pokoj, bude presne stupňom toho, ktorý nám už tu na zemi Pán nielen praje, ale už aj dáva.

Žiaľbohu, v našom živote je veľa zlomov, pádov, veľa narušení tohto pokoja preto, že sú tu naše hriechy, či už z prílišnosti alebo z nedostatočnosti.

Ale sú tu aj vzkriesenia, ktoré plodia nádej zahrnutú vo vete, ktorú povedal Pán apoštolom, zhromaždeným spolu s Petrom vo večeradle: Prijmite Ducha... Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú mu zadržané.

Za túto nádej, v ktorej je uložený náš pozemský pokoj, by sme mali denne ďakovať a kriesiť ju spomienkou na spovednicu, ktorú nám daroval náš Pán cez svoju Cirkev.