To, že sa v tomto podobenstve dostal k svadobnému stolu aj taký človek, ktorý nemal svadobné rúcho, nebola len jeho chyba.

Vinu na tejto neprístojnosti mali aj kráľovi sluhovia, ktorí z nedbalosti alebo zo zvláštnej osobnej priazne vpustili votrelca medzi ostatných hostí.

Akokoľvek, ale nebolo to ani dobré, ani pekné.

Niet divu, že kráľ, ktorý si chcel uctiť svojho syna i jeho nevestu, sa veľmi rozhneval.

Ak je v tomto podobenstve tým kráľom Boh a jeho syn s nevestou a ostatnými svadobčanmi Cirkvou zhromaždenou okolo stola Božieho slova a eucharistického chleba, nebude nám ťažko pochopiť, čoho sa dopúšťajú na našich liturgických zhromaždeniach tí, čo nie sú na ne vnútorne pripravení, a čoho sa dopúšťajú aj tí, ktorí im účasť pri Božom stole umožňujú.

Žiaľ, dnes je už medzi nami veľmi veľa takých, ktorí sadajú k sviatostnému stolu bez svadobného rúcha posväcujúcej milosti, hoci vieme, že takýchto kráľ bez milosti dáva spútať a vyhodiť von do tmy.

Ale keď kráľ udeľuje trest votrelcom, neobchádza pritom ani svojich sluhov: káže im, aby nehodných vylúčili spomedzi hostí a tak napravili svoju chybu.

Dobre by bolo vypočuť si tu pápeža Gregora Veľkého, ktorý hovorí za takýchto sluhov: “Nazývame sa biskupmi, ale pritom nám viac záleží na mene, ako na čnosti. Lebo tí, čo sú nám zverení, opúšťajú Boha a my mlčíme. Sú ponorení do nezriadeností a výstražnú ruku nedvíhame.” (Hom. 17, 3, 14)

Reč tohto podobenstva je veľmi jasná, keď ide o vnútro Cirkvi.

Ale nezabudnime sa pozrieť aj do svojho osobného vnútra, kým máme ešte čas preobliecť sa v niektorej blízkej spovednici.