Toto podobenstvo patrilo pôvodne predstaviteľom starozákonnej cirkvi – veľkňazom a starším z ľudu.

Ale ak sme dosť úprimní voči sebe, zbadáme, že sa v mnohom ohľade týka aj nás.

Aj naša novozákonná Cirkev je Božia vinica.

Aj tá všeobecná, aj miestna, aj skupinová, aj malá, domáca.

Boh je jej Hospodárom, nájomníkmi sú tí, čo ju majú obrábať a strážiť, ako sú naši rodičia, vychovávatelia a duchovní vodcovia.

Hospodárovými sluhami sú všetci, ktorých Boh posiela, aby mu načas odovzdali, čo mu patrí.

A Hospodárovým Synom je v každom prípade ten, ktorý nám toto podobenstvo vyrozprával.

Či sme nájomníci, sluhovia alebo strážcovia na ktoromkoľvek stupni novozákonnej Cirkvi, pre každého platí povinnosť dbať, aby naša vinica mala svoj ochranný plot, vybudovaný z pravidiel zodpovedajúcich Božej vôli, aby sa vinič načas strihal, okopával a hnojil kvôli vyššej produktivite a aby naša vinica mala aj strážnu vežu, z ktorej by bolo zďaleka vidieť približujúcich sa škodcov a bolo kedy zabezpečiť sa proti nim.

A záver tejto úvahy môže byť ten istý, ktorý máme v samom podobenstve.

Ak nebudeme spĺňať svoju úlohu na ktoromkoľvek úseku cirkevnej vinice, Boh sa nás zbaví. Nájde si iných ľudí miesto nás, ale je tu otázka, či si my nájdeme iného Boha, iného hospodára, od ktorého by sme mohli čakať ako odmenu večný život.