Sú otázky, ktoré by sme mohli nazvať vecnými. Kladieme ich, aby sme získali pravdu, alebo si ju vyjasnili a upevnili.

A sú aj také, ktoré by sme mohli nazvať spoločenskými. Tieto kladieme len tak, aby reč nestála, pričom nám na odpovediach ani veľmi nezáleží.

Okrem týchto sú aj taktické, ktorými sa snažíme prerušiť nie celkom dobrý rozhovor a zaviesť iný, lepší.

A konečne sú aj také zlomyseľné, aké napríklad dali nášmu Pánovi veľkňazi a starší z ľudu, keď ho chceli podchytiť v reči, obžalovať, alebo aspoň vysmiať a zmariť tak jeho autoritu v ľude.

No prerátali sa. Dal im na vedomie, že aj on je z ľudu, keď im odpovedal ešte ďalším druhom otázky, ľudovým, po judejsky – protiotázkou, čím zároveň dal najavo, že je učiteľom všetkých – aj učiteľov.

Akou mocou to robíš? – pýtali sa ho.

Ak viete, – odpovedal im, – odkiaľ bol Jánov krst, a to by ste mali vedieť... veď ste to počuli aj vtedy, keď vydal svedectvo o mne nad Jordánom, ľahko si domyslíte, akou mocou učím neinformovaných, liečim nevyliečiteľných, kriesim mŕtvych, vyháňam predavačov z chrámu a diabolstvá z tých, do ktorých sa nasťahovali a opravujem náuku tých, ktorí sa dajú nazývať učiteľmi ľudu, ale na pravde im príliš nezáleží...

Keď sa vrchnosti začali cítiť ako zlí školáci a povedali: Nevieme... on im dal na vedomie – im aj nám – že s takýmito ľuďmi, ktorým nejde o pravdu, je škoda hovoriť. Preto im povedal: Ja viem, ale nepoviem.

Nech nám Pán zostane i v tomto príkladom. Naučme sa mlčať, kde nemožno osožne hovoriť.