Veľmi ľahko uveríme tomu, čo si silno prajeme.

Medzi tieto naše silné priania patrí aj to, aby bol Boh trvalo zhovievavý voči našim opakujúcim sa, a preto stále hriešnejším činom.

Prajeme si to, a preto aj veríme, že sa Pán nebude pri súde doslovne a radikálne držať svojej výstrahy: “Ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete...”

Mnohí idú v tejto svojej túžbe po mravnej neviazanosti až tak ďaleko, že si prajú a potom to aj veria, že Boha niet, a sú preto veľmi nervózni, ba niekedy až zúriví, ak im niekto dokazuje jeho jestvovanie a pripomína jeho nároky.

No Boh i napriek tomu zostáva tým, čím je – Bohom lásky, ale aj spravodlivosti. Zachraňuje Noeho, ale tých, ktorí ho odmietli a stali sa v dôsledku toho už len telom, zaplaví potopou.

Vyvedie Lóta zo Sodomy, ale ostatných spáli ohňom.

Vovedie do Zasľúbenej zeme Jozueho s novou generáciou, ale tých, čo proti nemu šomrali, nechá zomrieť na púšti, medzi nimi aj svojho pokorného služobníka Mojžiša.

A keď príde na rad Babylon, nechá vyhynúť pre neposlušnosť jeho prorokom Júdu i Izrael a dovolí vrátiť sa do vlasti len takzvanému svätému zostatku.

Ale to bol Boh Starého zákona – povie niekto... Dnes je už milosrdnejší...

Ak takého stretneme, opravme ho.

Starý a Nový zákon sú v tomto ohľade zajedno. Boh sa nemení a Otec a Syn súdia a konajú rovnako.

A tak, napríklad, Syn pri pohľade na Jeruzalem už len plače. Neprosí Otca, aby odvrátil blížiacu sa hrôzu od Júdu.

A na koniec otázka: Ak Boh pre opakované a preto stále ťažšie hriechy dokázal v Starom i v Novom zákone napriek svojej veľkej láske voči človeku pochovať naraz také veľké ľudské kolektívy, myslíme si, že si bude inak počínať v prípade daktorého z nás?