Sú situácie, v ktorých sa jasne ukáže, aký má kto vzťah k Ježišovi Kristovi.
Jednou z nich bola aj hostina v Betánii pár dní pred Majstrovým koncom.
Pokým Marta obsluhovala – a zaiste s mimoriadnou starostlivosťou – v Márii dozrievalo ovocie vďačnej lásky voči Majstrovi za dar jeho slova. A pokým sa Lazár tešil novému životu, a pokým v učeníkoch rástol strach o Majstra, na ktorého bol daný zatykač, Judáš začínal intenzívnejšie myslieť na budúcnosť svojho mešca.
Katalyzátorom kryštalizácie jednotlivých pováh bol Máriin čin.
Keď odlomila hrdlo alabastrovej nádobky s pravou nardovou masťou, aby ňou pomazala Ježišovi nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi ozvalo sa medzi apoštolmi šomranie (Mt, Mk)... Niet sa čomu diviť, predišla ich a zahanbila svojou veľkodušnosťou.
Judáš sa nezdržal: Prečo nepredali tento olej za tristo denárov a nerozdali chudobným...?
Pán sa však postavil na stranu ženy: Urobila, čo mohla – povedal. (Mk 14, 8).
A teraz niekoľko poznámok k tejto situácii.
Všetci traja evanjelisti, ktorí hovoria o tomto stolovaní, zdôrazňujú, že to bol pravý nard. Podľa odhadu muža z Kariotu predstavoval celoročnú mzdu palestínskeho robotníka.
Má mu dať všetko, čo má, a urobiť preňho všetko, čo môže.
Ak nie sú naše dary a služby pravé, smerujú k Judášovi, ktorý má dnes už veľa nasledovníkov aj tam, kde ide o Mystického Krista prítomného a pôsobiaceho vo svojej Cirkvi.
Skúmajme aspoň chvíľočku, ku ktorému z týchto dvoch pólov gravitujeme svojimi darmi alebo svojimi službami.