Cesta vlakom

Po dvoch rokoch „cestovnej prestávky“ som koncom októbra cestoval rýchlikom. Túto cestu som najskôr vnímal ako ťažkosť: s kým budem sedieť v kupé, či nebude cestou trápne ticho... Ráno ma Pán pripravil svojim slovom „aby všetci jedno boli...“ Obetoval som túto cestu za jednotu v Hnutí.

Po nastúpení do vlaku som našiel svoje miestenkové kupé. Pri okne sedela rehoľná sestra, oproti nej jedna pani, ktorá cestovala na Liptov a čítala časopis. So sestričkou sme sa pozdravili po katolícky a prehodili pár slov. Je v reholi Uršulínok, bola v Košiciach na hroboch a teraz cestovala do Trnavy. Poznala uja Ferdiša, spomína na neho v dobrom. O chvíľu pristúpili dve dievčatá, ktoré mali okolo dvadsať rokov. Pomohol som im vyložiť batožinu na poličku. V Kysaku pristúpila študentka, ktorá cestovala do Brna. Asi po Štrbu bolo v kupé pomerne ticho. Len tie dve kamarátky sa polohlasne rozprávali. Občas som zachytil nejaké náboženské slovo – napr. aleluja, alebo úryvky z náboženských piesní, či žalmov. Otipoval som ich, že patria do nejakého protestantského spoločenstva. Po dvoch – troch mojich otázkach sa rozprúdil živý rozhovor, v ktorom som sa dozvedel, že patria do apoštolskej cirkvi. Jedna bola pokrstená vo Váhu, druhá sa ešte len pripravuje na krst. U nich sa krstia až dospelí ľudia, ktorí sami žiadajú o krst. Vysvetlil som im, prečo my krstíme aj deti.

Obidve boli na medzinárodnej náboženskej konferencii, ktorú viedol nejaký dánsky pastor. Hlavná téma bola, ako „nakopnúť“ seba i iných ku viere. Po prednáškach mali ísť na určené miesta v Košiciach a oslovovať ľudí, navrhnúť im spoločnú modlitbu. Pýtal som sa ich, ako na to ľudia reagovali. Povedali mi, že rôzne. Mladý chalan s dievčaťom nemali záujem sa s nimi rozprávať. Starká sediaca na lavičke s nimi komunikovala. Mala problémy s chodením, používala paličku. Keď sa pomodlili za jej uzdravenie, potom už mohla lepšie chodiť.

Keď som sa predstavil ako katolícky kňaz, boli z toho prekvapené, že to sa im ešte nestalo, aby cestovali spolu s kňazom a rehoľnou sestrou. Zaujímali sa o históriu môjho povolania. Aj ostatní povedali niečo zo svojho života.

Pýtal som sa dievčat, ako chápu List sv. Pavla Efezanom, kde sa píše, že muž je hlavou ženy a hlavou muža je Kristus, že ženy majú byť podriadené svojim mužom a mužovia majú milovať svoje manželky. Odpovedali, že presne tak, ako je to napísané.

Pomedzi vážne témy sme si rozprávali aj vtipy. Z chuti sme sa zasmiali, keď sestrička povedala tento: »Istý muž bol doma pod papučou. Raz si povedal: „Takto to ďalej nemôže ísť.“ Išiel na kurz asertivity. Keď získal certifikát, prišiel domov, energicky buchol dvermi a prekvapenej manželke nariadil: „Chcem mať o chvíľu na stole rezeň a k tomu zemiakový šalát. Potom mi naleješ pivo do pohára. Pôjdem sa okúpať ... a neviem, kto ma potom oblečie a oholí.“ Po chvíľke ticha sa ozve žena: „Žeby pohrebná služba?« Keď prišla reč na to, aké krásne je Slovensko, povedal som im vtip, ktorý nám hovoril ujo Janko o tom, ako sme prišli k tejto nádhernej krajine, že nám ju Pán Boh daroval, hoci ju mal rezervovanú pre seba na dovolenky.

Niekde v Trenčíne si ku nám prisadol slobodný inžinier v stredných rokoch, ktorý sa zapojil do rozhovorov. Prijali sme ho pod podmienkou, že ako prístupné povie slušný vtip. Aj on porozprával svoju životnú históriu.

Keď sme sa blížili ku Piešťanom, poprosil som tie dve z apoštolskej cirkvi o modlitbu. Ochotne súhlasili a jedna z nich sa spontánne pomodlila vlastnými slovami. Chválila Pána, oslavovala ho a ďakovala za takto strávenú cestu. Pri modlitbe sme sa všetci držali za ruky. Na záver som im dal požehnanie.

Uvedomil som si, že túto cestu plánoval Pán a on mi aj vnukol, aby som nadviazal rozhovor.

Paľo