Nevyhnutnou podmienkou pre náš život je voda. U nás na Slovensku si to možno neuvedomujeme až natoľko, ale v púštnych oblastiach má obyčajná pitná voda obrovskú hodnotu. V mnohých krajinách je bieda ľudí spôsobená do veľkej miery nedostatkom pitnej vody. V Izraeli je tiež voda omnoho vzácnejšia a drahšia než u nás. Uvedomil som si to viac na púti vo Svätej zemi, ako je tá krajina omnoho chudobnejšia na zeleň ako Slovensko.
Dnešné liturgické texty vychádzajú práve zo skutočnosti, aká je voda vzácna. V prvom čítaní vidíme Izrael na pustatine, ako ľuďom chýba voda a preto šomrú proti Mojžišovi. Boh robí pre nich zázrak nielen aby uspokojil ich telesný smäd, ale aby im dal zakúsiť silnú skúsenosť s ním; skúsenosť s Bohom, ktorý má rád ľudí, ktorý sa stará a ktorý sprevádza svoj ľud na ceste životom.
Aj v evanjeliu sa prelínajú tieto dve roviny: smäd pozemský i duchovný.
Žena, Samaritánka, vychádza počas obedňajšej páľavy po vodu. Aby zahasila svoj smäd a smäd jej domácich. Zároveň má táto žena aj veľký smäd po šťastí a po pravej láske, ktorú však nenachádza. Ako sa dozvedáme, táto žena nie je šťastná. Sama si uvedomuje, že nežije tak, ako by mala, ale nemá síl žiť inak. Aj iní ľudia ju odsudzujú, a preto sa im vyhýba. Komentáre hovoria, že práve preto ide ku studni cez najväčšiu horúčavu, aby sa s nikým nestretla.
A predsa ženu pri studni niekto čaká. Je to Kristus, ktorý však nemá pre ňu odsúdenie. Ale nateraz ani žiadne poučenia, len jednoduchú prosbu: „Daj sa mi napiť.“ Ježiš ako človek má smäd a predsa sa za týmito slovami skrýva aj iný smäd: obrovská Božia túžba po človeku. Môžeme si spomenúť na smäd Ježiša na kríži. Jeho slová „žíznim – mám smäd“ znamenajú túžbu po láske každého jedného z nás.
Vráťme sa teraz ku studni a všimnime si, ako sa v Kristovi Boh skláňa k človeku: dáva mu možnosť, aby pre neho niečo urobil: Ježiš žiada ženu o pomoc, prosí ju o vodu. Zdanlivo maličkosť, ale to pre ženu veľa znamená. Necíti sa zbytočnou, aktivuje sa v nej dobro a môže začať aj hlbší dialóg.
Jeden príbeh hovorí o mužovi, ktorý sa v živote ocitol úplne na dne. Sklamal sa v láske, rozpadli sa mu sny, opustili ho priatelia a preto uvažoval, že svoj život ukončí. Ako tak kráčal za mesto, prechádzal ponad rieku, keď tu videl vo vode malého chlapca, ako sa topí. Vtedy zabudol na depresiu a vrhol sa za chlapcom do vĺn, aby ho zachránil. Podarilo sa mu to a odovzdal chlapca rodičom. Týmto však boli zachránené dva životy, lebo muž mal zrazu opäť chuť žiť. Boh mu dal možnosť urobiť niečo dobré a tak nájsť opäť zmysel svojho života.
Aj žena pri studni dostáva novú šancu, nielen poslúžiť Kristovi, ale aj nájsť opäť zmysel svojho života. Dobrý skutok otvára jej srdce a pokračovaním je jej pokora a uznanie slabosti a napokon úplne osobný úkon viery v Krista – Mesiáša a Spasiteľa sveta.
Evanjelium sa môže dotýkať aj nášho života a to v dvoch rovinách: Najprv aj my, ako tá žena, prichádzame k tomu, že šťastie, ktoré sme hľadali kdekoľvek inde mimo Boha, sme nenašli. Nič nemôže uspokojiť náš smäd. Nespokojné je naše srdce, dokiaľ nespočinie v Bohu (sv. Augustín). Preto prichádzame aj dnes do chrámu, aby sme stretli toho, ktorý jediný to dokáže. Prichádzame hlavne s otvoreným srdcom, ktoré vie prijať v pokore pravdu aj o vlastnej slabosti. Ježiš nás vyzýva klaňať sa Bohu v duchu a v pravde, v pravde o našej hriešnosti ale aj o Božej dobrote voči nám. Dovoľme Bohu, aby sa jeho smäd po nás stretol s naším smädom, s našou túžbou po ňom.
V druhej rovine sme zase povolaní nasledovať Ježiša v jeho správaní sa k žene. Jeho postoj k nej je postoj prijatia. On jej dáva možnosť mu poslúžiť a zároveň je ponúka pravú vodu, teda evanjelium, radostnú zvesť o Božom kráľovstve. Aj my môžeme a máme vstupovať do dialógu, v ktorom dovolíme ľuďom okolo nás, aby pre nás niečo znamenali. Najmä naším najbližším a tým, ktorých nám Pán posiela do cesty, možno dennodenne. Pozerajme ako Ježiš aj my s láskou na druhých a takto prinavracajme dôstojnosť ľuďom, ktorí strácajú zmysel života.
Stretnutie s ľuďmi je pre nás aj príležitosťou vydať svedectvo o zmysle nášho života, porozprávať im prirodzene a nenútene svoju skúsenosť s vierou a s Ježišom Kristom. Najsilnejšia je hlavne reč skutkov a reč nášho pokánia, našej zmeny života.
Jedna mladá žena sa zapísala na prípravu prijatia sviatosti krstu. Na začiatku prípravy mi priblížila svoj príbeh. V mladosti nebola vychovávaná vo viere. Našla si manžela, ktorý bol z veriacej rodiny, najmä jeho mama bola horlivá kresťanka, jeho otec bol síce veriaci, ale do kostola chodil málo a mal problémy s alkoholom. Jedného dňa sa tento jej svokor nečakane zmenil, prestal piť, začal chodiť do kostola a stal sa z neho „iný“ človek. Až vtedy sa táto mladá žena, jeho nevesta, začala zaujímať o to, čo sa stalo a tým aj o vieru. Zistila, že jej svokor začal chodiť do modlitbového spoločenstva a našiel osobne Ježiša Krista vo svojom živote. Vtedy aj ona zatúžila spoznať Krista, ktorý má moc takto zmeniť ľudský život. Začala sa rozprávať o viere s blízkymi, pozerať relácie o viere na TV Lux a zároveň aj s manželom začala pravidelne chodiť do kostola.
Drahí bratia a sestry, aj dnes sa cez náš príklad stretnutia so živým Kristom a cez príklad obrátenia môžu ľudia dostať k viere. Svedectvo ženy - Samaritánky z evanjelia spôsobilo veľké požehnanie v celom jej meste. Verím, že aj náš kresťanský život spôsobí, že sa ľudia stretnú s Kristom a napijú sa z jeho živej vody, ktorá prúdi do večného života. Amen.