Bratia a sestry, Cirkev na 4. pôstnu nedeľu nechce zväčšovať naše hriechy a viny, ale naše pokánie. Chce nám pomôcť prejsť z temnoty, hriechu a nečinnosti k svetlu poznania, viery a tým k zmene života a nášho konania. Preto v evanjeliu čítame príbeh o slepom narodenom mužovi, ktorý je nielen zázračným príbehom, ale aj cestou duchovného rozvoja. Príbeh nás krok za krokom učí, čo znamená veriť v Ježiša, na základe osobnej skúsenosti. Duchovný zrak sa v nás nerodí v okamihu, ale formuje sa modlitbou, uvažovaním, bojmi, rozhodnutiami a víťazstvami, jedným slovom je to proces.
Na začiatku je tu muž, ktorý sa narodil slepý. Jeho choroba nebola niekým, alebo niečím zavinená, nebol to trest, bol to východiskový bod. Zaujímavé je, že logika učeníkov sa stále pohybuje vo svete minulých hriechov, príčiny a následku, ale Ježiš hovorí niečo iné. Tento muž je nositeľom žiary svetla, jeho slepota je príležitosťou, aby sa Božie dielo stalo viditeľným pre ľudí, aby bol Boh oslávený. Z tohto poznania sa potom každá životná situácia, každá slabosť, každé obmedzenie prejavuje ako príležitosť vydať sa za Ježišom k Jeho svetlu.
Slepý muž neprosí o zázrak, na začiatku ani nehovorí. Je to Ježiš, ktorý preberá iniciatívu, začína konať a jeho činy prinášajú zmenu. Za zmienku stojí si všimnúť, že v procese zázraku sa nachádza poslušnosť. Uzdravovateľ Kristus posiela muža k rybníku Siloe, aby sa umyl. Je to možno malý čin, ktorý vyžaduje poslušnosť, ale práve z tohto malého kroku pramení nakoniec dar zraku. Pripomeňme si, že vidieť, vždy zahŕňa poslúchanie Božieho slova a to aj vtedy, keď ho považujeme za zvláštne, alebo mu nerozumieme.
Muž začína vidieť, ale to nie je koniec príbehu; naopak, teraz je to skutočný začiatok. Ľudia okolo neho, jeho rodičia, náboženskí vodcovia sú zmätení. Nedokážu uveriť, že k tejto zmene došlo. Zrazu sa úlohy obracajú.
Slepí sú tí, ktorí neveria Božej uzdravujúcej moci. Slepý nie je ten, kto nevidí, pretože sa narodil so zlými očami, ale ten, kto nechce veriť ani vlastným očiam. Rabíni sú väzňami starého spôsobu myslenia, svojím zmýšľaním spútavajú aj Boha, hovoria: „Boh to nemôže urobiť v sobotu, to znamená, že uzdravenie nemožno pripísať Bohu.“ Rodičia neprijímajú zázrak zo strachu. Každý vidí inak, chápe inak, ale iba ten, kto predtým nevidel, začína skutočne „vidieť“, lebo začína veriť. Naozaj iba začína veriť, lebo len postupne prichádza k plnej viere. Najprv vidí v Ježišovi akéhosi človeka, „muža, ktorého nazývajú Ježišom“, potom ho nazýva prorokom. Neskôr svoj zrak považuje za dar od Boha a preto, keď sa opäť stretne s Ježišom, hovorí plný viery: „Verím, Pane“ a padá pred ním na kolená.
Cesta videnia je cestou viery. Iba potom pochopíme, kto Ježiš skutočne je, keď vyznáme, že sme slepí a ak mu dovolíme, aby sa nás dotkol. Účelom pôstneho obdobia nie je stať sa dokonalými, ale aby sme lepšie a jasnejšie videli Ježiša Krista. Učiť sa vidieť a veriť je vždy riskantné, no netreba sa báť. Ježiš je náš Uzdravovateľ a Vodca. Je trpezlivý a opäť a opäť sa k nám prihovára. Čaká, že aj my povieme: „Verím, Pane!“
Bratia a sestry, položme si otázky: Čo ma robí slepým? Čo mi bráni vidieť zreteľnejšie Božiu prítomnosť a pôsobenie v sebe? Ako môžem lepšie poslúchať Boha? Kde sa môžem očistiť, umyť sa ako ten slepec?