Bratia a sestry,
dnešnú nočnú veľkonočnú vigíliu sme začínali obradom ohňa a svetla, ktoré ožaruje nočné temnoty. Je to obraz, že svetlom v temnotách je vzkriesený Kristus. Spievali sme „svetlo Kristovo“ alebo „Kristus svetlo sveta“. A zišli sme sa, aby sme spoločne vyznali, že len On prežaruje temnoty hriešneho ducha, len On je schopný odvaliť kameň a otvoriť tmy hrobu a priniesť novú nádej slobody.
Ako ľahko sa dostávame do tmy hrobov rôznych hriechov, ako ľahko strácame svetlo nádeje a radosti, ako ľahko blúdime a nenachádzame východisko a smer. Sme ako mŕtvi, nevieme sa hýbať, sme ako paralyzovaní, sme ako v hrobe ducha.
A zrazu počujeme výkrik: Niet ho tu! Vstal z mŕtvych!
Toto radostné zvolanie má sa stať dnes v noci aj našou skutočnosťou.
Všetci by sme dnes mali so Vzkrieseným prežívať aj svoje osobné zmŕtvychvstanie.
Hriech a smrť nemôžu zvíťaziť nad plánom Božieho stvorenia. Nemôžu premôcť Božiu lásku k človeku. Ježiš je silnejší ako naše hriechy a smrť. On ich zničil a porazil.
Všetci by sme mali dnes prežiť Abrahámovu radosť, že láska víťazí nad beznádejou, že Boh nás miluje aj keď skúša našu lásku tmou obety.
Vzkriesenie znamená, že môžeme začať vždy odznova.
Skúsme to vidieť na živote sv. Charlesa de Focaulda, muža ktorý pochádzal z bohatej šľachtickej rodiny, ktorý mal všetko. Bol mladý francúzsky dôstojník, ktorý žil životom plným prepychu, jedla a škandálov. Bol známy ako „tučný de Foucauld“. Vo svojom vnútri bol však mŕtvy – bol ateista a jeho život bol temný ako náš chrám na začiatku pred príchodom svetla. Vo svojej prázdnote duše začal volať: Môj, Bože, ak existuješ, daj sa mi poznať!“ Svoje životné svetlo viery našiel v tichom kostole, keď hľadal dôkaz o Bohu. Kňaz mu povedal: Najprv si kľaknite a vyspovedajte sa. Vtedy v ňom svetlo viery vzplanulo tak prudko, že od tej chvíle chcel patriť len Bohu. Jeho obrátenie bolo také radikálne, že stratil svoje srdce pre Boha. Nechcel sa vrátiť k starému životu, preto odišiel do Sahary, aby žil medzi moslimskými Tuarégmi ako ich brat. Tam prežíval nanovo svoj krst. Vyzliekal sa zo starej identity šľachtica a obliekal si na seba chudobného a pokorného Krista. Chcel ako pokorný Kristov kňaz zdieľať ich život a službou plnou viery a lásky im približovať Krista Božieho Syna. Charles zomrel sám, zastrelený banditmi v púšti. Na prvý pohľad to vyzeralo ako porážka, ako Veľký piatok. Ale jeho smrť sa stala víťazstvom vzkriesenia. Po jeho smrti vznikli desiatky rehoľných spoločenstiev inšpirovaných jeho životom.
Jeho život nám hovorí, že vzkriesenie nie je len udalosť z minulosti, ale sila, ktorá dokáže aj z „tučného dôstojníka“ bez zmyslu života urobiť jedného z najväčších svätcov moderných dejín.
Veľká noc sa volá aj Pascha – „Prechod“. Tma na začiatku bola len kulisou. Bola obrazom sveta bez Boha, obrazom našich chvíľ, keď sa cítime v koncoch a keď mám prejsť z otroctva na slobodu, zo strachu do pokoja, z nenávisti do lásky a hlavne zo smrti do života. Možno aj niekto z nás prišiel dnes v noci s týmito pocitmi. Nech odchádzame so spevom v srdci: Kristus svetlo sveta! Kristus moje svetlo!