Bratia a sestry!
Sú miesta na zemi, kde práve v tejto chvíli zomierajú ľudia od hladu, inde možno dnes ešte čosi majú, ale zdá sa, že zajtra, ak nepríde pomoc, zomrú... Tí z nich, ktorí veria v Boha možno ešte dôverujú, že On im pomôže niečo nájsť... Neveriaci už možno stratili nádej na prežitie. A my? Sme generácia, ktorá ma rada istoty – istotu, že budem mať čo jesť, kde bývať, že sa má kto o mňa postarať. Mať istotu.
Pozrime sa na istoty, ktoré mal sv. Jozef a Panna Mária.
Mária povedala "Fiat", hoci nevedela ako to vysvetlí Jozefovi. V tejto neistote dôverovala. A Jozef? Mária bola s ním zasnúbená, ale skôr ako začali bývať, ukázalo sa, že počala... Ich zásnuby by sme mohli prirovnať ku terajšiemu sobášu a vovedenie do domu ku svadbe. Nachádzajú sa akoby medzi sobášom a svadbou. Sú už manželmi, ale ešte nebývajú spolu. Mária príde z návštevy u Alžbety a Jozef vidí, že čaká dieťa, hoci on nie je otcom. Prichádza do neistoty, rozmýšľa, čo robiť? Je spravodlivý - nechce sa previniť voči Bohu porušením zákona, podľa ktorého by Mária mala byť ukameňovaná. Nechce ublížiť Márii, pretože môže byť nevinná. Nechce ublížiť ani sebe, a to tým, že by si voviedol do domu ženu, ktorá patrí inému mužovi. Rozmýšľa, uvažuje, ale aj dôveruje... Určite by nepochopil, ak by mu Mária vysvetľovala počatie z Ducha Svätého a súhlas, ktorý dala Bo-hu.
Nevie si teda vysvetliť posledné udalosti, ale Boh mu to vysvetlí – cez anjela. A potom už neváha, prijme Máriu, hoci určite všetkému nerozumie.
Mária robí, čo môže a dôveruje. Jozef sa trápi, uvažuje, ale dôveruje. A Boh doplní, čoho oni nie sú schopní.
Bratia a sestry, aj v našom živote nemáme vždy istotu. Prichádzajú skúšky, problémy, ťažkosti. Ako ich riešiť? Tak ako Jozef s Máriou. Urobiť z našej strany všetko, ale zveriť sa s dôverou aj do Božích rúk.
V päťdesiatych rokoch minulého storočia priniesli isté talianske noviny správu, ktorá dojala celú krajinu.
V osamelom rodinnom dome vypukol požiar. Obyvateľom sa v poslednom okamihu podarilo vybehnúť von. A kým sa bezmocne prizerali, ako plamene pohlcujú ich príbytok, uvedomili si, že chýba päťročný chlapček. Tento, keď videl dym a plamene, nevybehol, ale cúvol a bez toho, že by to ostatní zbadali, ustupoval pred rastúcimi plameňmi hore schodmi. Otec sa chcel za ním rozbehnúť, ale do domu sa už nedalo vstúpiť. Zúfalí volali na neho. Vtom sa hore otvorilo okno. Otec na neho kričal: "Skoč!"
Malý, ktorý mal pred sebou iba plamene a dym, kričal: "Ocko, nevidím ťa." "Ale ja ťa vidím. Len skoč!" A chlapček skočil. Padol otcovi priamo do náručia.
Brat, sestra, prežívaš niekedy neistotu, alebo niečomu nerozumieš? Nebuď sklamaný. Nebeský Otec má pripravené otvorené náručie a hovorí: "Len skoč do môjho náručia" – inak povedané: "Urob zo svojej strany, čo si schopný a ja, tvoj Boh, doplním ostatné." Amen.