Raz sa deti v Afrike hrali s malým zašpineným kameňom. Šiel okolo istý cestovateľ, a keď to videl, vymenil tento kamienok za nejakú hračku. Doma si ho dal očistiť a vybrúsiť a stal sa boháčom, lebo bol držiteľom veľmi vzácneho diamantu. Pre deti ten kameň nič neznamenal, bola to taká maličkosť. V živote sa aj inde presviedčame, že maličkosti sú dôležité. Stačí, aby jeden tenký drôtik nebol pripojený a celý stroj nejde. Naše telo sa skladá z miliárd veľmi maličkých buniek a vlastne celý svet je zložený z miniatúrnych atómov.
Maličkosti sú dôležité aj v našom vzťahu k Pánu Bohu. V Evanjeliu Pán Ježiš pozoroval veriacich, ako hádzali do pokladničky príspevky na chrám. Všimol si chudobnú vdovu, ktorá hodila len dve drobné mince. Ekonomicky mizerne málo – za to sa nič hmotné postaviť nedá. Ale v ekológii lásky je to významný počin. A toto si všimol Pán Ježiš. Ocenil vdovu za jej veľkú lásku, lebo ona dala Bohu všetko, nielen zbytky.
Aj my by sme sa mali naučiť oceňovať maličkosti: každodenné modlitby, dobré skutky, splnené predsavzatia, víťazstvá nad pokušeniami. Možno to nebudú veľké a hrdinské činy, čo v ľuďoch vzbudzujú wow efekt. Nečakajme na zázraky a zjavenia a iné mimoriadnosti, ale pokúsme sa mimoriadne verne prežívať každý deň s Pánom. Vtedy zbadáme, akú veľmi veľkú lásku potrebujeme, aby sme to zvládli – nenápadná vernosť v maličkostiach. Tak hovorí Kristus: Kto je verný v malom, bude verný aj vo veľkom. Konať len preto, aby sme ohúrili a vynikali nad druhými, aby bolo o čom hovoriť, aby sme mali dojem zdanlivej veľkosti, je síce tiež prejav lásky, ale skôr tej sebeckej, ktorá hľadá uspokojenie seba a nie Božiu slávu. Takí už dostali svoju odmenu.
Vytrvalo konajme dobro. Niekedy stačí jemný úsmev, milé slovo, pomoc pri domácich prácach, krátka modlitba... Z toho sa skladá láska k Bohu. V rímskych bazilikách sa nachádzajú veľké nástenné obrazy. Keď ich človek vidí, pýta sa, ako je možné také obrazy namaľovať, aby vydržali celé storočia. Keď sa na ne pozrieme z blízka, zbadáme, že sú vytvorené z malých farebných kamienkov ako mozaika. Náš život je ako takáto mozaika. Máme z neho vytvoriť taký obraz, aby sme sa podobali na Ježiša Krista. Ale to sa nedá naraz urobiť, len postupne. Postupne prikladať kamienok ku kamienku na správne miesto, vytrvalo pokračovať a trpezlivo sa opravovať, ak urobíme chybu.
Raz sa jeden redaktor rozprával s rehoľnou sestričkou, ktorá slúžila v penzióne. Starkí a starké sa o nej vyjadrovali pochvalne, ako ich trpezlivo opatrí, vypočuje i povzbudí milým slovom. Ona má sestru – top modelku. Tú fotia do časopisov a je veľmi slávna. Redaktor sa pýtal rehoľníčky, či jej nezávidí. „Ani trocha. Nikdy by som to nevymenila. Radšej sa budem starať o starých ľudí, kŕmiť ich, obsluhovať, vynášať misy...“ A redaktor dodal: „Tí ľudia, čo si teraz kupujú časopisy so sestrinými fotkami, raz v starobe alebo chorobe budú potrebovať starostlivé ruky a milé srdce tej, ktorá takto slúži Bohu. A túto skrytú službu si budú veľmi vážiť.“
Ak chceme v niečom vynikať, tak vynikajme v maličkostiach. To nám neuškodí, to si všimne Boh a on to aj plne ohodnotí.