Niekedy som zachytil, ako pápež František hovoril, že sa potrebujeme naučiť oslavovať. Je to preto, že pochádza z Južnej Ameriky? A pre mentalitu toho ľudu sú slávnosti samozrejmé? Možno z časti áno. Ale možno práve preto len zdôrazňuje to, čo by malo byť pre nás kresťanov samozrejmou súčasťou života. Ujo Janko to hovorieval takto: buďte veselí, nech je čert smutný, on má na to dôvod.
A my máme dôvod na radosť aj napriek prítomnému a či blížiacemu sa utrpeniu.
Pán Ježiš, kráľ všetkých mučeníkov, tých vykrvácaných aj tých krvácajúcich, vchádza do Jeruzalema v slávnostnom sprievode. Ľudia ozdobujú zem palmovými listami a svojimi šatami, volajú mu na slávu a spievajú.
Ozývajú sa aj hlasy za striedmosť pri tejto slávnosti. Veď je to nedôstojné. Veď je to skoro ako rúhanie, hovoria farizeji. Len Bohu možno dávať takúto slávu. Áno. A aj človek potrebuje takého slávnosti, aby dobre slúžil Bohu.
Ale aj pre neho je neľahké nájsť mieru.
Mierou pri oslavovaní je Boží Duch, ktorý dáva milosť a vnútornú radosť, ktorá sa prejaví aj navonok. Veriaci človek nemá slávnosti pre slávnosti. Nepotrebuje sa nabudiť vínom, alebo iným, aby mu bolo veselo. On prijíma radosť v Duchu Svätom.
Kvetná nedeľa je predzvesťou neba. A práve kvôli nebu je potrebné oslavovať Boha, aj keď je blízko zrada, utrpenie a smrť. Niekde Ježiš povedal, vzpriamte sa zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.
Niekto, keď čaká ťažkosti, tak sa bojí, a keď prídu, tak nadáva.
U nás to má byť inak.
O sv. Jánovi Boscovi sa vie, že keď prežíval ťažkosti, bol veselší.
Posilňujme svoju vieru a lásku k Bohu radosťou, ktorá ak sa prežíva spoločne, stane sa slávnosťou.