Bratia a sestry, dnes, keď počúvame slová svätého evanjelia, nachádzame sa spolu s apoštolmi v Jeruzaleme vo večeradle v predvečer utrpenia Pána Ježiša v tom okamihu, kedy ustanovil sviatosť lásky, Eucharistiu. Je to Ježišova rozlúčka s apoštolmi a prednáša svoju veľkňazskú modlitbu, z ktorej krátku časť sme práve aj my počuli. Pán Ježiš sa často a rád modlieval, veľakrát sa hlavne večer utiahol na opustené miesto a stávalo sa, že sa modlil až do rána. Pre neho bola modlitba ako dýchanie. Isto i pre apoštolov to bol zážitok vidieť Pána Ježiša pri modlitbe, sami ho prosili, aby ich naučil modliť sa a on ich a aj nás naučil modlitbu Otčenáš. Ježiš Kristus vo svojich modlitbách prosil Nebeského Otca o požehnanie pre ľudí, ktorým ohlasoval evanjelium, aby zvesť, ktorú hlásal prenikala do ich sŕdc. A zároveň nám dáva príklad, ako sa my máme modliť.
Ak si uvedomíme, aké nesmierne dobrodenie je modlitba, modlili by sme sa bez prestania. Veď cez modlitbu sa stretáme s Bohom, my sa prihovárame Bohu a zároveň počúvame Boží hlas. Modlíme sa slovami, ale oveľa viac tichom. Modlíme sa v práci, na ceste, doma, v kostole, v nemocnici. Modlíme sa ráno, počas dňa, večer i v noci, vo chvíľach radosti, ale aj bolesti. Modlíme sa srdcom, ústami, recitovaním modlitieb, ale aj vlastnými slovami, meditáciou a rozjímaním. Modlíme sa v každom veku, deti, mládež, dospelí i starci. Modlia sa chudobní i bohatí, vzdelaní i nevzdelaní, modlia sa všetci, ktorí chcú byť spasení. Lebo bez modlitby nedosiahneme spásu. Naša spása závisí od modlitby. Ak nezanedbáme modlitbu, isto sa spasíme, ale ak sa nebudeme modliť isté je naše zatratenie. Kto sa modlí, obdrží od Boha potrebnú milosť a spasí sa. Všetci svätí sa spasili a stali sa svätými preto, lebo sa modlili, všetci zatratení sa zatratili preto, lebo sa nemodlili. To je prameň najväčšej beznádeje v pekle, myšlienka na to, ako ľahko sa mohli spasiť, keby sa modlili. Spomeňme si ako nás Pán Ježiš povzbudzuje: „Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám!“ (Lk11,9) „Proste, o čo chcete a splní sa vám to!“ (Jn 15,7). Možno niekto namietne, veľa sa modlím a predsa som nedostal od Boha, o čo prosím. Vysvetľuje to apoštol Jakub: „Prosíte a nedostávate, lebo zle prosíte.“ (Jak 4,3). Áno, nie je modlitba ako modlitba. Kto sa chce dobre modliť, musí zachovať niekoľko podmienok.
Po prvé, modlitba musí byť pokorná, pretože: „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť.“ (Jak 4,6). Modlitba pokornej duše hneď preniká do neba pred Boží trón a nevracia sa späť nevypočutá. Akokoľvek by bol človek hriešny, Boh nevie zamietnuť modlitbu srdca, ktoré sa pokorí a robí pokánie za svoje hriechy: „Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým!“ (Ž 51, 19).
Po druhé, modlitba musí byť plná dôvery. Pán povedal svätej Gertrúde, že kto ho prosí s dôverou, istým spôsobom mu robí násilie, no je to milé a príjemné násilie a tak ho nemôže nevypočuť. Stačí sa teda s dôverou modliť za to, čo túžime dostať od Boha. Keď nám Pán tak veľmi kladie na srdce prosiť o potrebné milosti, vari by nám ich potom nechcel dať?
Po tretie, modlitba musí byť vytrvalá. Milosť spásy nie je jednorázová milosť, ale reťaz milostí, ktoré sa potom zjednocujú s milosťou vytrvania v dobrom až do konca. Boh nám prikazuje prosiť a zarmucuje sa, keď ho neprosíme. Pán nás chce spasiť a dať nám všetky milosti k spáse, ale zároveň chce, aby sme boli vytrvalí a neodbytní v modlitbe, preto cez svätého apoštola Pavla dostávame povzbudenie: „Bez prestania sa modlite!“ (1 Sol 5,17).
Pán chce, aby sme sa stále modlili, stále ho prosili o pomoc, takto máme konať nielen ráno, keď vstávame z lôžka, ale častokrát cez deň, keď sme prítomní na svätej omši, počas meditácie, pri vďakyvzdaní po svätom prijímaní, počas návštevy Najsvätejšej Sviatosti v kostole, pri večernom spytovaní svedomia. Modlime sa v čase rôznych pokušení, predovšetkým, keď ide o pokušenie proti čistote. Kto sa utieka k Bohu, vzývajúc sväté mená Pána Ježiša a Panny Márie, neupadne tak ľahko do hriechu. Modlime sa teda a hľadajme Božie milosti, ak sa chceme spasiť. Nech je pre nás modlitba najcennejšou vecou, nech sa stane našou celoživotnou činnosťou, aby sme mohli na konci života povedať ako prvý mučeník Štefan: „Vidím otvorené nebo....Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.“ Amen.