Milí bratia a sestry!
V Direktóriu, čiže v oficiálnom rozpise liturgických (bohoslužobných) slávení Kristovej Cirkvi na každý deň roka, nachádzame pre túto chvíľu, teda po vypočutí Pašií poznámku: „...ak je to vhodné, nech je krátka homília. Možno zachovať aj chvíľu ticha.“
Chce sa nám tým povedať, že už vypočuté evanjelium zo Spomienky na Pánov vstup do Jeruzalema a najmä tie ďalšie časti Božieho slova vo sv. omši, predovšetkým Pašie – sú to sami o sebe mimoriadne výpovedné skutočnosti. Ktoré by ani nepotrebovali sprievodné slovo…
Keď ho však predkladám, tak nie ako jemné protirečenie spomenutej úspornosti slov, ale ako práve mimoriadne potvrdenie sily trpiaceho a zvlášť Zmŕtvychvstalého Pána v krátkom pohľade na slovenskú 63-ročnú slobodnú ženu Jarmilu, ktorá odišla do večnosti 7. 1. t.r. v jednej z našich slovenských farností…
Narodila sa r. 1963 v aktívnej katolíckej rodine ako tretia. Pred ňou sa narodili (1959 a 1961) dvaja chlapci, obaja však takmer nevidiaci. Ona sa po tejto stránke narodila jediná riadne vidiaca, aj ako pekné dievča. V r. 1967 sa ešte narodilo štvrté dieťa - dievča, iba o niečo málo lepšie vidiaca ako jej súrodenci chlapci, ale nebola to výhra. Kým žili ich rodičia, starali sa oni o všetky deti ako mohli, neskoršie aj za pomoci Jarmily, potom aj za pomoci ústavov, v ktorom postihnutí dostali vzdelanie a čiastočnú akú-takú kvalifikáciu.
Jarmila si urobila strednú školu. Chcela sa stať lekárkou a založiť si rodinu. Jedno i druhé sa nepodarilo. Prvé – pre vedomé prekážky vtedajšieho protináboženského režimu. A druhé - jej vyplynulo pochopiteľne z mimoriadne zložitej rodinnej situácie. Pracovala v bežnom zamestnaní. Doopatrovala rodičov a stala sa akoby náhradným rodičom a hlavne opatrovateľom svojich súrodencov, ktorí zakotvili v rodnom dome a ona s nimi. Ako mohli, traja chorí súrodenci, sa podieľali na domácich i iných povinnostiach. Tak či onak túto hlavnú ťarchu rodinnej situácie niesla ona. Iste aj za pomoci niektorých príbuzných a známych. Hlavne však za pomoci viacerých kňazov, sprostredkujúcich im svoju duchovnú i otcovsko-bratskú asistenciu. Nastala však mimoriadne vážna skutočnosť keď prišiel deň, v ktorom lekári Jarmile diagnostikovali zhubné ochorenie. Prijala aj toto ďalšie zastavenie svojej osobnej krížovej cesty, ako prijala všetky predchádzajúce… Toto zavŕšila prehlásením pred kňazom: „Toto utrpenie obetujem za kňazov“. Deň jej odchodu z tohto sveta a najmä príslušné okolnosti akoby nepriamo potvrdzovali výrok +pápeža Františka, ktorý vyzval Cirkev hľadať tzv. „svätcov bočných dvier“. Teda nielen tých, ktorí sú poväčšine verejne známi a akosi spontánne sa ich postava posunie Cirkvi do Ríma na skúmanie hrdinskosti ich duchovného a životného výkonu… Osobitnú kapitolu tvorí pri tejto žene samotná chvíľa odchodu... V ono ráno kňaz mimoriadne slúžil v ich dome pri nej sv. omšu a to aj za prítomnosti jej súrodencov. S námahou ešte prijala Pána pod spôsobom Jeho Krvi. Ako potvrdzuje slúžiaci kňaz i traja súrodenci: Po záverečnom požehnaní a vyslovení: „Choďte a ohlasujte Pánovo evanjelium.“ – posledný krát vydýchla v sestrinom náručí...!