Preto dnes zbystrime sluch, lebo sa nám ponúka východisko zo smútku, úplné riešenie: Prichádza Božia ponuka radostného života: uveriť v zmysel môjho života, ktorý mu dáva Boh a uveriť vo jeho skutočné vzkriesenie a večný život. Ježiš vstal z mŕtvych. Smrť nad ním už nepanuje. A máme hneď dva silné dôvod na obrovskú radosť: moje hriechy mi Boh odpúšťa a dostávam ponuku na nikdy nekončiaci plný život, o ktorý ma už nik a nič nebude môcť obrať. To je ponuka vzkrieseného Krista. Prijmem ju a otvorím sa pre ňu? Alebo sa naďalej budem snažiť uhasiť svoj smäd po radostnom živote len „slanou morskou vodou“ – len pozemskými vecami, ktoré všetky raz skončia?
V USA bol mediálne veľmi známy biskup Fulton Sheen. Moderoval kresťanské televízne relácie. V jednej z nich hovoril takýto príbeh: „Po Brooklynskom moste, známom ako moste samovrahov, kráča muž. Cíti sa hrozne. Má pocit, že jeho život nemá žiadny zmysel. Preniká ho hrozná osamotenosť, hlboký smútok a beznádej. Rozhodol sa, že toto trápenie ukončí a skočí do tej morskej hlbiny pod mostom. Ako tak kráča v tejto ponurej nálade, zrazu dostal nápad: Dávam si poslednú šancu. Ak ten prvý človek, ktorého teraz stretnem na moste a pozriem mu do tváre – ak budem z tej tváre čítať, že sa oplatí žiť, tak neskočím!“ Tu sa biskup odmlčal a nakoniec povedal: „Milý brat, sestra, keby vtedy stretol teba – skočil by alebo nie?“
Ak naša viera nemá byť slepá, ale rozumná, treba záruku jej hodnovernosti.
Zmŕtvychvstanie má akiste kľúčové miesto v našej viere, lebo potvrdzuje učenie Ježiša Krista a potom je predznamenaním nového života, ktorý Pán Ježiš prisľúbil aj nám.
Študovaný rímsky kňaz Persilli sa odborne zaoberal detailmi ohľadom zmŕtvychvstania. Tvrdí, že čas na pochovanie tak veľmi nesúril, lebo časový úsek od tretej hodiny popoludní až do objavenia sa hviezdy na oblohe bol viac ako dostatočný na pokojný a dôstojný priebeh pohrebu. Kristovo mŕtve telo nebolo poumývané, totiž človeku, ktorý zomrel násilnou smrťou, sa nesmeli umyť krvavé rany, lebo u Židov sa krv pokladala za sídlo života, a preto mala ostať na mŕtvom tele. Je celkom logické pripustiť, že Jozefovi z Arimatey a Nikodémovi pomáhali pri príprave mŕtveho na pochovanie viacerí sluhovia, veď išlo o zámožných ľudí. Okrem toho títo dvaja Židia podrobne poznali predpisy o pochovávaní mŕtvych. A netreba sa čudovať Nikodémovi, že priniesol 100 libier zmesi myrhy a aloy, čo bolo viac ako 33 kilogramov. Veď touto tekutou voňavou zmesou bolo treba natrieť najprv veľké pohrebné plátno (sindón), do ktorého sa telo zabalilo, to uchovávané v talianskom Turíne má rozmery 4,5 x 1 m. Potom sa ešte ovinulo širokými pásmi látky (po grécky tá othónia) od nôh až po hlavu. Aj tieto ovínadlá sa museli ponatierať, ako i samotný hrob, jeho podklad a steny. Preto bolo treba toľko kilogramov zmesi. Ručník (sudarium) na hlavu mohol mať rozmery 60 x 80 cm, takýto obraz je uchovávaný v talianskom Manopello, materiálom je zámorský hodváb. Persilli opisuje aj postup zabalenia mŕtveho. Najprv prestreli na zem veľké plátno a položili naň nahé telo. Potom ho ďalším kusom toho istého plátna prikryli. Nato sluhovia chytiac plátno za okraje zaniesli telo do predsiene hrobu a položili ho na kamenný stôl. Plátno natreli zo všetkých strán zmesou myrhy a aloy. Nastrihanými pásmi z plátna ovinuli v plátne zabalenú mŕtvolu od nôh po hlavu. Ovínadlá mali slúžiť aj na to, aby sa vôňa zo zmesi rýchlo nevyparila v styku so vzduchom. Hlavu ovinuli sudariom. Takto upravenú mŕtvolu položili do výklenku v stene, ktorý tiež vytreli zmesou myrhy a aloy.
Keď sme si toto povedali, prejdime k stati vypočutého evanjelia. Nachádzame ju v Evanjeliu podľa Jána v 20. kapitole. Opisuje apoštolov Petra a Jána, ako sa ponáhľajú k hrobu, ba priamo k nemu bežia. Ján prišiel k hrobu skôr, ale nevstúpil doň, iba ta nazrel. Vošiel tam až po Petrovi a hneď videl i uveril.
Persilli sa venuje výskumu slov videl i uveril, po grécky eôden kai epísteusen. Nad týmito dvoma slovami si lámali hlavu mnohí biblisti, ale aj jednoduchí veriaci. Možno aj vy. Čo teda videl apoštol Ján, keď hneď uveril, že Ježiš vstal z mŕtvych? Grécky text začínajúci sa slovami „Koímena tá othónia...“ sa zdá byť vhodné preložiť ako: „Plachty boli položené, no nie na zemi, ale na hrobe. A ručník (sudarium) nebol zvinutý a položený na inom mieste, ale nachádzal sa v inej pozícii ako plachty, ale takisto na hrobe blízko nich”. Na základe komplexnej analýzy gréckych výrazov môžeme spresniť aj umiestnenie plachty a ovínadiel, ktoré boli spľasnuté, pretože mŕtvola sa už v nich nenachádzala. No ručník nebol spľasnutý, ale ostal vo svojej pôvodnej podobe, čo zapríčinila pravdepodobne zmes myrhy a aloy, ktorá v styku so vzduchom spôsobila jeho stvrdnutie.
Toto spľasnutie plachty, ovínadiel a tvar ručníka museli veľmi zaujať evanjelistu Jána. Ihneď pochopil, že Ježišovo mŕtve telo nemohol nikto ukradnúť. Musel by porušiť celý komplex plachty a ovínadiel aj sudarium. To sa však nestalo. Sv. Ján pochopil, že tu ide o čosi nevídané a tajomné. Telesné, materiálne ustúpilo oslávenému, pozemské večnému. Hoci evanjelista to nehovorí, nastalo vzkriesenie. Trochu na to upozorňuje verš: Ešte totiž nechápali (Peter i Ján) Písmo, že má vstať z mŕtvych (Jn 20, 9). Ján však videl i uveril vďaka spľasnutým plachtám.
Nech nám aj toto vedecké skúmanie tohto i iných textov, ako aj všetok ostatný výskum, aj ten ohľadom Turínskeho plátna a šatky v Manopello, speje k prehĺbeniu našej viery. Vďaka apoštolom - blahoslaveným svedkom, ktorí videli prázdny hrob a neskôr aj samého Zmŕtvychvstalého, nech o nás platí: „Blahoslavenejší tí, ktorí nevideli a uverili“.