Veľkonočný pondelok

Údajne najčastejšie predpisovaný liek v medicíne sú dnes antidepresíva. Hoci existuje tzv. zábavný priemysel na vyprodukovanie radostného a šťastného života, nezdá sa, že by ľudstvo bolo dnes zrovna radostné. Nasadzujú sa silné zdroje veselosti, pocitov radosti, až extrémneho vzrušenia ako zábava, neobmedzený konzum, alkohol, drogy, neviazaný sex, hudba, filmy aj extrémne adrenalínové športy ... Ale zdá sa, že to nestačí. Mladí ľudia obklopení blahobytom prekvapivo rýchlo strácajú radosť a zmysel života, chodia oblečení v čiernych farbách a majú sklony k samovražde.

Jedna legenda hovorí o Adamovi a Eve, ako v raji po páde boli vyháňaní preč, ale Eva zvierala v rukách džbán plný radosti, ktorý si chcela z raja vyniesť. Keď však pri hraniciach raja zbadala prísneho anjela s ohnivým mečom, tak sa naľakala, že džbán z ruky vypustila a on sa rozbil na márne kúsky. A preto my dnes, hoci všetci túžime po džbáne plnom radosti, zbierame z nej len čriepky... V tejto symbolickej legende je kus pravdy. Raj tu na zemi sme stratili a pozemské radosti nemôžu nikdy úplne nasýtiť naše hladné srdcia.

Preto dnes zbystrime sluch, lebo sa nám ponúka východisko zo smútku, úplné riešenie: Prichádza Božia ponuka radostného života: uveriť v zmysel môjho života, ktorý mu dáva Boh a uveriť vo jeho skutočné vzkriesenie a večný život. Ježiš vstal z mŕtvych. Smrť nad ním už nepanuje. A máme hneď dva silné dôvody na obrovskú radosť: moje hriechy mi Boh odpúšťa a dostávam ponuku na nikdy nekončiaci plný život, o ktorý ma už nik a nič nebude môcť obrať. To je ponuka vzkrieseného Krista. Prijmem ju a otvorím sa pre ňu? Alebo sa naďalej budem snažiť uhasiť svoj smäd po radostnom živote len „slanou morskou vodou“ - len pozemskými vecami, ktoré všetky raz skončia?

Kto sa celkom otvoril pre vzkrieseného Ježiša, nemá žiaden vážny dôvod na smútok, ale zato všetky dôvody na radosť. Kto odovzdal svoj život Bohu, dostane dar Ducha Svätého, ktorého ovocím je láska, radosť a pokoj.

Keď sa však veľmi úprimne pozriem na seba – som ja sám naozaj radostným človekom, kresťanom? Čo vyžarujem do prostredia, v ktorom žijem? Prečo o nás niektorí musia hovoriť riekanky v štýle: Smutné oči, bledé líčka, jedným slovom katolíčka? Možno preto, lebo som ešte ja sám neobjal vzkrieseného, živého Pána ako svoju najväčšiu radosť...

V USA bol mediálne veľmi známy biskup Fulton Sheen. Moderoval kresťanské televízne relácie. V jednej z nich hovoril takýto príbeh: „Po Brooklynskom moste, známom ako moste samovrahov, kráča muž. Cíti sa hrozne. Má pocit, že jeho život nemá žiadny zmysel. Preniká ho hrozná osamotenosť, hlboký smútok a beznádej. Rozhodol sa, že toto trápenie ukončí a skočí do tej morskej hlbiny pod mostom. Ako tak kráča v tejto ponurej nálade, zrazu dostal nápad: Dávam si poslednú šancu. Ak ten prvý človek, ktorého teraz stretnem na moste a pozriem mu do tváre – ak budem z tej tváre čítať, že sa oplatí žiť, tak neskočím!“ Tu sa biskup odmlčal a nakoniec povedal: „Milý brat, sestra, keby vtedy stretol teba - skočil by alebo nie?“

Drahý priateľu, je tvoja tvár presvedčivým svedectvom, že tvoj život má zmysel a že si našiel radosť v Bohu? My sme predsa dnes na Veľkonočný pondelok pozvaní k radosti samým Bohom. Prijmime túto ponuku. Spolu so ženami, ktoré „s veľkou radosťou bežali“ od prázdneho hrobu ohlásiť apoštolom radostnú a oslobodzujúcu skúsenosť, bežme aj my do sveta, kde máme svoje poslanie a úlohy. Radosť z víťazstva aj nad našou smrťou, istota, že Ježiš je živý a ostáva s nami, presvedčenie, že večný život je realitou a život má nový zmysel – je perfektnou ponukou neba. Lepšiu nenájdeme.

V 19. storočí v čase tzv. zlatej horúčky na Klondiku v kanadskom Yukone skupina zlatokopov objavila v jednom potoku obrovské nálezisko zlata. Boli nesmierne nadšení a keďže sa im už minuli zásoby, rozhodli sa, že pôjdu do mesta na nákup, ale o svojom náleze budú mlčať ako hrob. Tak aj urobili. Keď však nakúpili a už odchádzali z mesta, počuli za sebou nejaký ruch a tak sa obzreli a zhrození videli, že za nimi zobďaleč kráča veľký zástup mužov. Pýtajú sa ich: „O čo vám ide?“ Odpovedali: „Vieme, že ste našli zlato!“ Zlatokopi sa divili: „Ale kto vám o tom povedal?“ Oni odvetili: „Vaše oči nám to prezradili.“

Tí, ktorí na veľkonočný pondelok stretli utekajúce ženy alebo užasnutých apoštolov, z ich očí, žiariacich radosťou, vedeli vyčítať, že títo ľudia našli niečo nesmierne vzácne – že našli najväčší poklad svojho života.