Keď nám prečítané Evanjelium stavia pred oči do jedného radu všetky vtedajšie svetské i cirkevné autority od Tibéria a Piláta cez štvrťvladárov až po Annáša a Kajfáša a Jánovou prorockou fanfárou oznamuje príchod skutočného kráľa, Kráľa vekov, Ježiša Krista, vyzýva všetkých slovami Izaiáša, aby mu pripravili cestu...
Nie cez polia a dediny, k palácom a mestám, ale cestu, ktorou by sa dostal do ľudských sŕdc.
Výzva patrí všetkým.
Aj nám...
A treba podľa nej odstrániť zo svojho vnútra a zo svojho okolia hriech – jedinú skutočnú prekážku Pánovho príchodu.
Kde je táto bariéra, tam sa Kristus nikdy nedostane.
„Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži.“
Nie je ťažko uhádnuť, o aké kopce tu presne ide... a o aké doliny.
Najväčším hrbom, najväčšou prekážkou, ktorá stojí Pánovi na ceste do našich sŕdc, je pýcha.
Ak si kto z nás myslí, že je dobrý a nepotrebuje jeho milosť, jeho odpustenie, ak si kto myslí, že nemá hriech, ten zostane sám, dokiaľ sa nezbaví tohto najfalošnejšieho zo všetkých presvedčení...
Kto sa farizejsky hrdo dvíha vo svojich vlastných očiach a nazdáva sa, že je dosť dobrý, dokonca lepší ako iní, k tomu Boh nepríde... „Deus suberbis resistit...“ – Boh pyšným odporuje... (Jak 4, 6).
A čo je v tomto prípade dolinou?
Predovšetkým malomyseľnosť, skleslosť a ten nekresťanský smútok, ktorý mnohí z nás pestujú pre slabé zdravie, pre malý kúsok chleba, pre nedostatočné pochopenie u tých najbližších alebo pre vlastné, často sa opakujúce chyby.
A je dolinou aj slabá dôvera v Pána, ktorý na nás tieto veci dopúšťa, pravda, len potiaľ, pokiaľ ich vládzeme uniesť a pokiaľ nám môžu osožiť.
Opravdivý kresťan dôveruje v Boha, v jeho moc i dobrotu, a preto je vždy pokojný, veselý, aspoň vyrovnaný.
Každý náš smútok, každá naša nervozita a skleslosť je prekážka, je nerovnosť, ktorú treba z cesty odstrániť.
My však nie sme jedinci. Sme spoločnosť.
A naše spoločné prianie a spoločná úloha je presne tá, ktorú mal Ján: pripravovať ľudstvo svojím príkladom a slovom na druhý Pánov príchod, ako ho on pripravoval na ten prvý.
Že je najkrikľavejším vŕškom v dnešnej spoločnosti nadbytok, sebecké bohatstvo a všetko to luxusné pohodlie, ktoré okolo seba vidíme i vytvárame, to vari nemusíme dokazovať.
A nedajme si nahovoriť, že je to sociálny problém, ktorý môže vyriešiť pomalá alebo rýchla svetová revolúcia... To je problém čisto mravný, a ten sa dá riešiť len revolúciou osobnou...
Boh, ktorý kŕmi vtákov v povetrí, požehnáva aj pre ľudí dosť, a ak ešte toľkým a tak mnoho chýba, že musia hynúť od hladu, tak len preto, že mnohí majú tvrdé, bezcitné srdce.
Ján sa preto vyzliekol z pohodlia, aby svoj hlas, ktorým bude kričať proti nadbytočnosti a bohatstvu, umocnil vlastným príkladom, aby ho všetci počuli, keď bude volať: Skopte tie vŕšky prepychu a každej nepotrebnosti v obleku, v jedení a pití, v peniazoch... a tam dajte, kde chýba, kde sú doliny hladu a podvýživy...
Ak si nepripustíme k srdcu Jánov hlas, Pán sa nedostane po takej ceste do našej spoločnosti.
A je ešte jedno bohatstvo, ešte jeden veľký prekážkový kopec a jedna hlboká dolina, ešte jedna nerovnosť na ceste, ktorou má prísť Pán: výškové rozdiely v duchovnej oblasti.
My, kresťania, sme zaiste šťastní, že poznáme pravdu z náuky Ježiša Krista. Ale nezabudnime v tomto svojom duchovnom blahobyte, koľko je okolo nás tmavých dolín, koľko je ľudí, čo nepoznajú Pána, a to často len preto, že im ho nemá kto ukázať ani príkladom ani slovom.
Ak máme takýchto vo svojom meste, vo svojej dedine alebo i vo vlastnej rodine, zastavme sa a spytujme si svedomie...
Počuli sme prorokov hlas, ktorý už dvetisíc rokov zaznieva do tejto našej duchovnej púšte, do púšte bez ciest, s vŕškami a jamami.
Nech nám dnes jeho slovo šťastne prejde ušami k srdcu, kým sme ešte pred Pánovým príchodom.
Ak sa pre naše chyby on nedostane k nám, kým žijeme, nedostaneme sa k ne¬mu my, keď umrieme.
A ak zisťujeme, že sme aj srdcom zachytili tento Jánov hlas, poďakujme za túto milosť... Ak ešte nie, vytrvalo o ňu prosme.