I
Objavenie sa nového proroka pochopil vyvolený národ ako novú Božiu výzvu na pokánie.
Ľudia teda prichádzali a dávali sa krstiť.
Ale Ján zavčasu zbadal, že im ide len o povrchovú obradnosť.
Začal im preto vstupovať do svedomia.
Vedel, že bez skutočnej vnútornej premeny sa nevyrieši ani ich náboženský, ani národný problém.
Oni sa však bránili.
Opierali sa o veľkého Božieho priateľa, o svojho praotca Abraháma, ktorý má rád svojich obrezaných a nedovolí zatratiť ich.
Ján však pevne stál tak na svojom mieste, ako aj na svojich nárokoch a ďalej zobúdzal ich uspaté svedomia.
Pripomínal im blížiaci sa Boží hnev, ktorý neobíde nikoho, kto sa nebude kajať.
A teda ani Abrahámových potomkov. Jeho reč, zjav a Božia milosť pôsobili...
V zástupoch sa začala ozývať otázka, ktorú dávajú len praví kajúcnici:
Čo teda máme robiť?
Keď ju Ján počul, pokračoval.
Asi takto: Kto nerobí zlo, nech robí dobro. Hriechy zo zanedbania nie sú malé hriechy...
A kto robí zlo, nech sa čím prv spamätá a prestane, lebo sekera je už na koreňoch...
Pritom však od mýtnikov nežiadal, aby prestali úradovať, ani od vojakov, aby zahadzovali výzbroj.
Len to žiadal, aby boli spravodliví...
Nešlo mu o zmenu zamestnania.
Išlo mu o zmenu vnútra.
A pri tejto predovšetkým o spravodlivosť.
A aby dal v nej príklad, aj sám vyznal, že nie je tým, za koho ho pokladajú, že nie je Mesiášom, na ktorého čakajú, ale len jeho najpokornejším sluhom, ktorý im má pripomenúť, že Pán už prichádza, aby si vytriedil pšenicu. Kto túži po jeho spáse, nech sa dá na pokánie a vytrvá v ňom až do konca.
II
Hadie plemeno – uhryznete Boha a potom chcete uniknúť jeho hnevu ponorením sa do vody?
Do jeho hnevu sa ponorte. Do dôsledkov svojho hriechu. Do toho, čo od vás požaduje jeho spravodlivosť, do zadosťučinenia, do uzdravujúcej bolesti zo sebazáporov.
Ale úplne sa ponorte do toho všetkého. A pritom dobrovoľne, s veľkou ľútosťou a s veľkou túžbou dať Bohu ako vynáhradu všetko, čo ste, a všetko, čo máte.
Nehovorte: Naším otcom je Abrahám. – Neschovávajte sa za chrbát svojho veľkého príbuzného. Ani tí najvplyvnejší na nebi vám nepomôžu, ak sa nebudete kajať.
III
My zaiste nepopierame nutnosť pokánia, ale ako veľmi sme si navykli nebrať ho príliš vážne.
Prijali sme krst, odriekli sa satanáša a jeho skutkov...
Dobre...
Ale prečo ich je ešte toľko v našom živote?
Sú chvíle, keď sa z nich ľútostivo vyznávame pred bratmi a sestrami a keď ich kvôli zmiereniu predkladáme pred zástupcu Boha a Cirkvi.
To je zaiste spravodlivé a správne.
Ale či je to už všetko?
Ak sme čo do počtu a váhy hriechov stále tam, kde sme boli pred mesiacmi a rokmi, čo by nám povedal na to Ján? A čo by nám na to povedal ten, ktorý ho poslal vyzvať nás na zmenu?
IV
Pane, naučili sme sa rozmnožovať svoje modlitby, počúvať alebo čítať slová tvojich prorokov, osvojili sme si niektoré krajšie spôsoby vonkajšieho správania voči ľuďom, ale naše vnútro sa zatiaľ ešte nestalo dosť kajúcim...
Prosíme ťa, zadrž ešte sekeru namierenú na korene našich neproduktívnych kmeňov, pozhovej, Pane, aby sme sa s tvojou pomocou, v ktorú dúfame, mohli raz stať stromom, ktorý prináša hojné ovocie, a mohli sa stať zrnom, ktoré si chceš zhromaždiť do svojej stodoly. Amen.