Keď chceme deťom urobiť radosť, keď si ich chceme získať, aby sme ich mohli v tom alebo onom opraviť, sľúbime im niečo, po čom túžia a čo podľa nás aj potrebujú.
Tým im uľahčíme poslušnosť a sebe výchovný úspech.
Niekedy sa dlho tešia na to, čo sme im sľúbili, a keď to dostanú, dlho s vďačnosťou spomínajú.
Ak si takto počíname voči svojim deťom, napodobňujeme Toho, od ktorého pochádza každé otcovstvo – a quo omnis paternitas derivatur. Napodobňujeme Boha, ktorý si podobne počína, keď si nás chce trvalo pripútať.
S vďačnosťou spomíname na to, čo nám dal a s radosťou očakávame, čo nám sľúbil.
Keď sme pre svoj hriech stratili raj a pritiahli na seba jeho trest, sľúbil nám Vysloboditeľa. My sme ho poslúchali pre nádej, že raz príde, v presvedčení, že tých, ktorí ho poslúchajú, aj spasí.
A keď splnil, čo sľúbil, poslúchali sme ho ešte viac z vďačnosti za tento nesmierny dar – za to, že sme sa jeho príchodom medzi nás stali z detí trestu deťmi omilostenia.
Ale nebeský Otec kvôli našej poslušnosti, pomocou ktorej nás chce spasiť, urobil nekonečne viac, ako my robíme pre naše deti kvôli ich poslušnosti. Nielenže nás k nej povzbudzoval tým, že nám sľúbil Osloboditeľa z rajského trestu, ale aj tým, že čo sľúbil, to aj splnil. Veď sľúbený Vykupiteľ nielen že prišiel, ale tu v rozličných podobách s nami aj zostal.
Slovo, ktoré sa stalo telom, prebýva medzi nami. Je vo svojej Cirkvi, v ktorej nám radí a cez ktorú nás vedie; je v trpiacich bratoch, v ktorých mu môžeme splácať tie naše nekonečné dlhy za jeho lásku a je aj vo sviatosti, kde nám dáva na to všetko potrebnú silu.
A ak by niekomu ani to nestačilo k radosti, k vďačnosti a ochotnej poslušnosti, pridal nám ešte aj nádej na stretnutie s ním tvárou v tvár, pridal nám nádej na radosť, ktorá raz začne, a už nikdy neskončí.
Mali by sme byť veľmi dobrými deťmi, ak sa nám toľko sľúbilo i dalo a toľko ešte sľubuje.
No akí sme v skutočnosti, na to si v tichu po dôkladnom spytovaní svedomia odpovedzme sami... Ale pravdivo!