Mnohé národy boli hrdé na tých, ktorí preslávili ich minulosť. Radi si na nich spomínali najmä v časoch, keď vzdychali pod jarmom svojich mocnejších susedov.

Vyvolený národ v takýchto chvíľach s hrdosťou spomínal na toho, ktorý mal ešte len prísť...

Izrael sa tešil sile tohto svojho budúceho vodcu, ktorou premôže všetkých jeho nepriateľov. A tešil sa aj jeho múdrosti, ktorou si bude podrobovať okolitých kráľov a ich kráľovstvá.

Členovia tohto národa sa všemožne usilovali preraziť hmlu budúcnosti, ktorá im ešte prikrývala jeho fyzický i duchovný profil.

Aké šťastie, keď sa v plnosti času ich sen stal skutočnosťou...! Keď tí, čo ho čakali, dostali od svojich súkmeňovcov správu: Našli sme Mesiáša...

Ale o koľko väčšia bola radosť tých, ktorým on sám činmi dotvrdil a potom aj slovom vyjadril: “Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vidíte vy...” Veď mnohí chceli vidieť, čo vy vidíte a počuť, čo vy počúvate, ale oni ani nevideli, ani nepočuli...

A my?

Možno aj tak trochu závidíme tým, ktorí s ním žili, videli ho i počúvali...

Nezáviďme im.

Veď máme tú istú možnosť. Vidíme ho síce len v minulosti, ale už nie iba ako sen, ale ako jeho naplnenie. A vidíme ho aj v prítomnosti; hoci hmlisto, ale takého, akého nám predpovedali proroci. A v jeho úzadí aj Otca, ktorý ho poslal. Tak totiž povedal jednému z Dvanástich: Filip, kto mňa vidí, vidí aj Otca...

A tu otázka...

Patríme medzi tých, ktorí ho vidia, lebo ho chcú vidieť, a počujú, lebo ho chcú počuť vo svojej Cirkvi, kde ďalej žije a pôsobí?

V akej miere?

Každý ho natoľko vidí a počuje, nakoľko ho chce vidieť a počuť.