Veľa je medzi nami takých, čo iba veria, že veria. Ich viera je v skutočnosti iba schopnosť napodobňovať tých členov Cirkvi, ktorí ju majú. Spočíva v ich šikovnosti osvojiť si niektoré zjavené pravdy, a potom ich iným podávať; obyčajne veľmi výrečne, a poučovať kde – koho ako treba podľa nich žiť doma, na ulici, vo svetských úradoch i na cirkevných zhromaždeniach; rozumie sa, bez akejkoľvek osobnej skúsenosti.

Takto nejako vyzerajú tí múdri a učení, ktorých spomína Pán.

Našťastie, sú v Cirkvi aj takí, ktorí nemajú túto napodobňovaciu schopnosť. A keby ju mali a okolnosti by ich nútili pretvarovať sa, bolo by im to veľmi nepríjemné.

Kým si tí prví získavajú vo svojom okolí dôveru, uznanie, pochvaly i podpory, zatiaľ týmto druhým nezostáva nič iné, len primknúť sa svojou akokoľvek ešte slabou vierou k Bohu, asi tak ako malé deti k svojmu otcovi.

Ježiš Kristus zvelebuje Otca, že práve týmto dal poznať, pravú veľkosť človeka, ktorá spočíva v jeho malosti pred Bohom, pred sebou samým i pred ľuďmi, ktorá ho núti odovzdávať sa detsky úprimne tomu, ktorý je zo všetkých najsilnejší, najmúdrejší a najlepší.

Bolo by zaiste veľmi užitočné zastaviť sa tu na chvíľku a pouvažovať, kam vlastne patríme, či naozaj veríme, alebo si len myslíme, že veríme.

A tu niekoľko oblastí, kde obstoja so svojou vierou len opravdivé deti Božie a kde zákonite zlyhávajú ich napodobňovatelia.

Prvou je poslušnosť, ktorou odskúšaval Boh Adamovu, Noemovu i Abrahámovu vieru. Touto odskúšava aj našu, keď sa treba stať malými pred tými, ktorých si Boh určil za svojich poslov a za svojich zástupcov.

Druhou takou skúšobnou oblasťou je naša služba tým, na ktorých myslí Ježiš Kristus, keď hovorí: Čokoľvek ste vykonali jednému z mojich najmenších bratov, to ste mne vykonali...

A treťou je modlitba v skrytosti, ku ktorej sa pridružuje okrem pôstu almužna a pokojné, ba až radostné znášanie akéhokoľvek príkoria.

A to je to, čo dáva Boh poznať ako najvyššie hodnoty len tým svojim maličkým. Pred pyšnými, sebestačnými, múdrymi a učenými sa uzatvára, ba stavia sa im aj na odpor.

A tu už vari netreba hovoriť, čo treba robiť, aby sme sa aj my stali tými, za ktorých zvelebuje Syn svojho nebeského Otca.

Ak začneme modlitbou a úsilím o pokoru, sme na dobrej ceste.