Ak porovnáme prípad človeka, ktorý sa rozhodol ísť za Pánom kamkoľvek, s prípadom toho druhého, ktorému Pán sám povedal: Poď za mnou... možno nám prídu na um slová, ktoré povedal svojim Dvanástim: “Nie vy ste si ma vyvolili, ale ja som si vyvolil vás, aby ste šli a prinášali ovocie (Jn 15, 16).

Ak Pán povedal tomuto druhému: Poď!, tak celkom iste len preto, aby mu časom mohol povedať: Choď!

On preto dáva povolanie, aby mohol dať aj poslanie.

Volá človeka k sebe, aby ho vyučil, a potom poslal od seba k tým, ktorí majú žiť podľa jeho blahozvesti.

Keď ten, ktorého Pán pozval, vyslovil svoju žiadosť, aby mohol ešte predtým pochovať otca, čo u Židov znamenalo doopatrovať ho, Ježiš nesúhlasil...

A bol tu jednoznačný.

A síce v zmysle iného svojho slova: Kto má radšej otca alebo matku, kto im dáva prednosť predo mnou, ten nemôže byť mojím učeníkom.

Nechaj, – hovorí preto žiadateľovi, – nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych a myslí pri tom na tých, čo ešte nedostali jeho slovo, ktoré je “duch a život”, alebo ho dostali a neprijali, a preto sú aj oni zatiaľ duchovne mŕtvi.

Kto ho už dostal, má hneď ísť, aby ním kriesil duchovne mŕtvych, čo je samozrejme nepomerne dôležitejšie, ako pochovávať tých, čo telesne umreli.

Z tejto Pánovej odpovede môžeme uzatvárať, že vždy robíme chybu, keď nereagujeme hneď, ak nás pozýva k sebe preto, aby nás mohol poslať pracovať alebo i trpieť pre jeho kráľovstvo.