“Povedali mu: Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?” – totiž také, ktoré si Boh praje a dáva na ne aj príležitosť aj silu.

A Ježiš im odpovedal, že treba veriť v toho, ktorého im Boh poslal ako svojho Syna a prijať jeho príklad i slovo za svoju životnú normu.

Veď ako je Bohom Otec, tak je ním aj jeho Syn.

Len tak sa môžu ľudské skutky stať Božími a zaručiť človeku večný život.

Stanú sa Božími svojím dôvodom. Veď Ježiš neprišiel, aby konal svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ho poslal.

Budú takými i cieľom; veď On pri všetkom svojom počínaní má na mysli vždy len Božiu slávu.

A budú takými i svojím pôvodom, veď on je Boží Vinič a my, ak niečo môžeme, tak len tým, že sme s ním spojení ako jeho ratolesti.

Ak si uvedomujeme, že zaručene dobré, trvalé a záslužné sú iba tie skutky, ktoré konáme preto, že ich chce Boh, budeme zaiste skúmať:

• či hľadáme pri každom svojom skutku Božiu vôľu, alebo len tú svoju, i keď pritom prosíme, aby nám pomáhal splniť ju...
• či plníme Božiu vôľu pre jeho väčšiu slávu, alebo len pre svoje osobné uspokojenie;
• či si nemyslíme, že môžeme niečo hodnotné a spásonosné vykonať aj bez vnútorného spojenia s Ježišom Kristom, ktorý je naším vínnym kmeňom a my jeho ratolesťami. A či sa preto spytujeme, keď máme čosi dôležitejšie vykonať, či sme v stave milosti a ak cítime, že nie, či sa oň usilujeme nejakým úkonom kajúcnosti.