Diabol je vytrvalý; nevzdáva sa toho, o čo zápasí, tak ľahko ako my...

Keď sa Ježiš vyhol diablovi odchodom do samoty, skryl sa do ľudu, ktorý ho po zázračnom rozmnožení chlebov chcel spraviť svojím kráľom a hnal tento ľud za ním pomocou odvekej túžby po chlebe a senzáciách na druhý breh Genezaretského jazera.

No Ježiš poznal túto jeho taktiku.

Bola mu osobne známa zo stretnutia na púšti, kde ho navádzal, aby urobil z kameňov chleby. Privítal preto tých, ktorých diabol za ním prihnal, slovami, nápadne podobnými tým, ktorými odbil diabla na púšti: “Nielen zo samého chleba žije človek, ale aj z každého slova, ktoré pochádza z úst Božích.” A potom pokračoval: Nedychtite len za pominuteľným pokrmom, starajte sa predovšetkým o ten, ktorý ostáva pre večný život. A ten vám dá Syn človeka prostredníctvom svojho slova. Ak ho prijmete, budete žiť naveky...

Možno aj my spolu s Pánom v prítomnej chvíli odsudzujeme po chlebe a zábavách túžiace zástupy, ktoré sa ponáhľali za ním na druhý breh Genezareta. A spolu s nimi odsudzujeme aj tie, ktoré dnes tiahnu za kýmkoľvek, kto im tieto dve hodnoty aspoň sľúbi.

Je isté, že aj hmotný chlieb, ktorým sa živí pominuteľné telo, je nejaká hodnota, ale o koľko vzácnejší je ten, ktorým sa živí duša... Veď aj sám Pán nás učí prosiť nebeského Otca každý deň o pokrm pre telo. Ale nás aj varuje, aby sme pre starosti o hmotný chlieb nezabudli na ten, ktorým je jeho slovo.

Sami vieme na základe svojej osobnej skúsenosti, ako často sa nám tá odveká túžba, hlásiaca sa slovami: panem et circenses – chlieb a zábavy, zamieša do modlitby, ktorou vyjadrujeme svoj vzťah k Pánovmu slovu... a ako často pre starosť o hmotný chlieb zanedbáme potom živiť sa tým, ktorý sa nám dáva pre večný život.