Vo svete sme ako na rozbúrenom mori; na vlnách nečistých vášní, sporov a bezohľadných nervóznych zhonov za hmotou, vždy plní strachu, že nenadobudneme, po čom túžime a stratíme, čo máme – nakoniec aj to meno, ktoré nosíme po Kristovi.

My kresťania máme žiť kdesi nad tým, v zóne viery v Ježiša Krista.

No nie tak, že by sme to všetko nevideli, alebo že by sa nás to nedotýkalo...

Nočná scéna na mori, ktorú sme práve sledovali, je ukážkou toho, čo sa s nami deje, keď strácame vieru v Krista a čo máme v takom prípade robiť.

Aj my sa prepadáme do mora, ktorým sa vo Svätom písme neraz predstavuje ríša zla; konkrétnejšie: prepadáme sa do sveta, ktorý nás obklopuje.

A príčiny takýchto nehôd?

Aj tie sa nám v tejto scéne naznačujú. Býva to raz vietor telesných vášní, ktoré nás ženú do sveta, inokedy vietor strachu z nenormálnosti a z posmechu tých, ktorých je väčšina a ktorí tvoria to more okolo nás s vlnami ohovárok i prenasledovania.

A ako sa vyslobodiť z takýchto nebezpečných situácií?

Treba sa čím prv prestať spoliehať na svoje vlastné sily, na svoje plavecké schopnosti a natiahnuť ruku smerom k Majstrovi a spolu s Petrom volať: Pane, zachráň ma!

Len takto – vierou v Kristovu silu i dobrotu – sa môžeme dostať znova nad hladinu, na ktorej sa nám treba stále držať.

Kristus určite zasiahne a v Petrovej duši i v celej loďke, ktorá predstavuje v tomto prípade Cirkev, sa udomácni pokoj.

Nemali by sme zabúdať na tento obraz, keď nás Pán nechá na rozbúrenom mori chvíľku samých, aby nás odskúšal.