Pán Ježiš dal niekoľko tvrdých titulov tým, čo neprijímali Božie slovo alebo ho prekrúcali. Raz ich nazval hadím plemenom, obielenými hrobmi plnými hnusu, inokedy slepými vodcami slepých, pokrytcami alebo diablovým potomstvom.

Ale mal priliehavé pomenovanie aj pre tých, čo šli za ním a počúvali ho, no nie tak, ako by mali...

Týchto nazval hlupákmi.

Túto jeho nadávku máme v podobenstve o mužovi, ktorý staval svoj dom na piesku tým, že Božie slovo síce počúval, ale ho neuskutočňoval. A máme ju aj v podobenstve o desiatich pannách, z ktorých päť vyšlo naproti ženíchovi, aby mu svietili, ale nevzali si toľko oleja, aby mu aj posvietili. Alebo jasnejšie: ktoré niečo aj zachovávali, čo sa v Božom slove žiadalo, ale nevytrvali v službe až dokonca, a preto sa nedostali do svadobnej siene večných radostí.

Možno si myslíme, že ak sme v živote už niečo dobré spravili, ale potom prestali, že síce nedostaneme plnú slávu v nebi, ale nejaké to percento za vykonanú službu áno.
Opravme sa, kým máme čas, týmto Pánovým výrokom: Len ten, kto do konca vydrží, bude korunovaný.

Alebo si niekto z nás myslí, že keď niečo robí a niečo pritom zanedbáva, bude to stačiť, aby získal určitý stupeň večnej slávy? Tu nech nás poučí svätý Bernard, za ktorým sa nahrnuli do kláštora aj jeho rodní bratia, ktorí si to predstavovali tak, ako my niekedy. Vyšli zo sveta za kláštorné múry a mysleli si, že stačí žiť tam podľa svojej chuti. Týmto Bernard povedal: A to ste si nemohli zvoliť ľahšiu cestu do pekla, ako je život v kláštore? Ste hlúpejší ako tí, čo žijú vonku a využívajú svet. Aspoň na zemi voľačo užijú, keď už nestoja o nebo.

Nemýľme sa.

Pánovo slovo treba kvôli odmene nielen počúvať, ale aj zachovávať a vydržať v tejto vernosti až do konca, až po smrť.

Potkýnanie sa vo vernosti jeho slovu je vždy možné.

Preto, keď ide o jeho počúvanie a uskutočňovanie, nikdy nezačínajme prestávať a nikdy neprestávajme začínať.