Je veľa sporov medzi ľuďmi. A dosť ich je aj medzi veriacimi. Najzávažnejší z nich je spor ohľadom podmienok večnej spásy.

No katechizmus je tu dosť jasný, keď hovorí, že je potrebné kvôli večnej spáse Boha poznať, milovať a slúžiť mu.

Čo znamená poznať ho, to by sme asi vedeli. Ale nie je nám vždy jasné, čo znamená milovať ho a slúžiť mu...

Pán nám tu vychádza v ústrety, keď sa nám predstavuje ako náš kráľ a sudca, ktorý príde na konci vekov, aby nás rozdelil na tých, ktorí ho milovali vo svojom živote službou svojim trpiacim bratom, a na tých, ktorí si mysleli, že ich dlhé modlitby a hlboké poklony im zaistia večné prebývanie v jeho kráľovstve.

Jeho reč je tu jasná: poznávanie Boha z jeho slova, modlitby, obety a poklony sú tu len prostriedkom na získanie sily, ktorú potrebujeme, aby sme najprv chceli, a potom aj vládali slúžiť mu dobročinnosťou.

Najväčším prekvapením súdneho dňa bude podľa tohto Pánovho slova zistenie, že On – náš Boh a náš blížny sú vlastne v určitom zmysle jedno.

Keď trpí mojou vinou človek, trpí v ňom aj Boží Syn Ježiš Kristus.

Nepopierame, že nám je často veľmi ťažko dostať sa za ľudskú fasádu a objaviť za ňou Boha, vysadiť zmysly, rozum i cit a zobudiť tlejúcu iskierku viery v túto Božiu zvesť.

Býva to ťažké, ale pritom je to vždy možné...

Keď Panna Mária chcela dokázať Bohu svoju lásku za to, že ju vyzdvihol na najvyšší stupeň ľudskej hodnosti, keď počala jeho Syna, išla slúžiť svojej staručkej príbuznej Alžbete. A keď Magdalénu Pán vyznamenal jedným z prvých stretnutí po svojom zmŕtvychvstaní, a chcela mu za to objať nohy, dostala poslanie poslúžiť touto radostnou zvesťou zarmúteným bratom. A keď Peter úprimne vyznával: Ty vieš všetko, Ty vieš, že ťa milujem... hneď dostal na starosť roztratené Božie stádo: Pas moje ovce.

Pán nám v tomto úryvku dáva na vedomie, že ani pre nás niet inej cesty k spáse, ako je milosrdná láska voči trpiacim bratom, v ktorých on sám prijíma našu službu.