Keď Pán Ježiš opúšťal so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom ľudu Jericho, mesto prepychu a hýrenia, začal ho s krikom prosiť o milosrdenstvo Timejov slepý syn.
Ježiš sa zastavil a uzdravil ho.

Šťastný vidiaci sa pridal k zástupu a šiel aj on za Ježišom smerom do Jeruzalema...

Táto udalosť je dosť výstižným obrazom aj našej skutočnosti.

Možno sme aj my ešte dosť zaslepení leskom hmotárskeho Jericha a preto ešte dosť nevidíme Ježiša a tých, čo spolu s ním kráčajú k slávnemu vstupu do nebeského Jeruzalema.

Dobre je, ak to uznávame vo svojej pokore, ktorá je pravdou o sebe, a cítime vo svojom srdci aj túžbu lepšie vidieť a dôkladnejšie poznať Ježiša, a preto máme aj odvahu zavolať naňho so slepým Bartimejom: Zmiluj sa nado mnou!

V prípade, že je to tak, počítajme s dvoma možnosťami, s dvoma reakciami tých, čo sú v Ježišovom sprievode.

Jedni, čo tvoria iba okraj tohto množstva, a preto ani dosť nevidia a ani dosť nepoznajú svojho divotvorného Učiteľa, sa možno len usmejú našej snahe dostať sa do jeho bezprostrednej blízkosti, a liečiť sa silou jeho slova zo svojej slepoty. Usmejú sa nám napríklad, keď nás večer uvidia dávať prednosť knihe Evanjelia pred televíznou obrazovkou, alebo keď nás v nedeľu ráno sobotňajšími zábavami unavenými očami uvidia ponáhľať sa do liturgického zhromaždenia.

Ale v Kristovom sprievode, ktorý sa hýbe z hriešneho Jericha do posvätného Jeruzalema, sa nájdu okrem tých okrajových kresťanov aj takí, čo sa k nám priateľsky, bratsky alebo otcovsky priblížia a povzbudia nás: Neboj sa! Vstaň! Volá ťa... (Mk)

Ak sa ešte aspoň trochu cítime v pozícii zaslepených Jerichom, poslúchnime ich a ihneď vstaňme...

Tu si, pravdaže, nechceme zamlčovať, že poznanie Ježiša Krista a z neho pochádzajúca láska vedú do nebeského Jeruzalema vždy cez Golgotu.

No nebojme sa...

On nás volá a ide pred nami, aby nám dal smelosť i silu vydržať.