Krista, nášho Pána, ako človeka bolo možné zabiť.

Ale je možné i dnes, po jeho zmŕtvychvstaní, v určitom zmysle ho likvidovať. Je možné napríklad zmariť jeho život a pôsobenie v nás – tým, že ho odstránime zo svojho srdca, mysle, slov i činov.

O jeho prvú likvidáciu sa postarali veľkňazi, farizeji a židovská veľrada pomocou Rimanov.

O tú druhú, duchovnú, sa pričiňujeme my uprednostňovaním politiky, obchodu, svojich záľub a vášní a konaním takých činov, ktoré sa priečia jeho slovu.

O príčinách týchto jeho dvoch likvidácií hovorí Kniha múdrosti takto:

“Striehnime na spravodlivého, lebo je nám na ťarchu, protiví sa našim výčinom.
Vyčíta nám prestúpenia zákona, vytýka nám chyby proti výchove.
Honosí sa, že má znalosť o Bohu, nazýva sa synom Pánovým.
Žalobou je proti nášmu zmýšľaniu, už aj pohľad naňho je nám na ťarchu.
Veď je jeho život nepodobný ostatným, odlišné sú jeho chodníky.
Pokladá nás za spotvorených, bočí od našich ciest ako od nečistoty.
Blahoslaví koniec spravodlivých, chválieva sa, že Boh mu je otcom.
Pozrimeže, či sú jeho reči pravdivé, viďme, ako sa mu povodí.
Ak je totiž spravodlivý vskutku Božím synom, zastane sa ho a vytrhne ho z rúk odporcov.
Skúšajme ho potupou a mukami, aby sme poznali jeho pokojnosť a vyskúšali jeho pevnotu.
Odsúďme ho na smrť najpotupnejšiu, veď vraví, že sa mu dostane záchrany!
Takto uvažujú, lenže blúdia, lebo ich zaslepila ich neprávosť.
Nepoznajú Božie tajomstvá; nemajú nádej na odplatu za spravodlivosť, ani cenu čistých duší neuznávajú.” (2, 12-22)