“Pán je tu a volá ťa...”
Tieto slová, ktoré Marta z Betánie adresovala svojej sestre Márii, čítame nezriedka na priečeliach chrámov alebo aspoň na oblúkoch, ktoré oddeľujú svätyňu od ostatného kostolného priestoru.
Ale aj na mnohých iných miestach sú tieto slová aktuálne.
Pán je totiž všade a stále nás nejakým spôsobom volá k sebe.
Volá nás napríklad tak, ako volal Máriu, Lazárovu sestru, aby sa odpútala od svojho problému, od svojho smútku alebo od starosti o hostí, ktorí ju prišli potešovať.
Áno... to je i dnes prvá fáza Pánových volaní: sadnúť si k jeho nohám a bez svojich nespokojností alebo uboleností, bez svojich starostí a zaujatostí pozorne počúvať jeho slovo.
Ale on nie je statista a statistom nemá byť ani jeho žiak. Má sa hýbať ako on, má ísť za ním, a to nezriedka znamená aj toľko, ako zanechať otca, matku, dom, brata a sestru a vôbec všetko, s čím zrástlo jeho srdce a prechádzať, hýbať sa spolu s ním z miesta na miesto.
Ďalšou fázou Pánových volaní sú tieto jeho slová: Kto chce ísť za mnou, kto chce byť mojím učeníkom, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a tak nech ma nasleduje. A to znamená: Nech sa odpúta aj od seba samého.
Kríž totiž znamená v Pánovom slovníku smrť...
Ale to nie sú ešte všetky jeho volania.
Spomeňme z nich ešte aspoň jedno.
To, ktoré nachádzame v podobenstve o vernom a nevernom sluhovi, kde akoby sme počuli: Poď, sluha dobrý, poď ty, ktorý si pozorne počúval a verne zachovával všetky moje slová. Pretože si bol v malom verný, nad mnohým ťa ustanovím.
Poď, volám ťa... Vojdi do radosti svojho Pána.
V každom okamihu nášho života nám cez daktorého brata alebo sestru zaznieva toto slovo, ktorým oslovila Marta z Betánie svoju sestru Máriu.
Aj v tomto evanjeliu sme počuli toto jeho volanie...
K čomu?
Rozmýšľajme.