V Betánii vládla opravdivá rodinnosť.

Aj náš Pán sa tu cítil ako doma.

Tam nebolo treba nič nástojčivo pripomínať, alebo si niečo vymáhať. Stačilo len informovať.

Príkladom boli tu Lazárove sestry, keď oznamovali Pánovi bratov nedobrý zdravotný stav touto stručnou vetou:

“Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý...”

Divné, že Ježiš, ktorý miloval Martu, jej sestru Máriu a Lazára, zostal i napriek tejto informácii ešte dva dni v Zajordánsku. No nebolo to z nedbalosti alebo z nezáujmu...

A nebolo to ani preto, že ho od cesty do Jeruzalema odhovárali jeho učeníci, ktorí sa dozvedeli, že ho tam chcú zabiť.

Toto Pánovo počínanie malo inú príčinu. Tú, ktorú neskoršie vyjadril jeho apoštol Pavol slovami: Všetko treba robiť na väčšiu česť a slávu Božiu... Nuž a vzkriesiť mŕtveho Lazára bolo pri hľadaní väčšej slávy Božej zaiste viac, než uzdraviť ho z choroby...

Zostal teda...

Bol Synom a verným obrazom svojho nebeského Otca, keď nás prípadom prechodnej bolesti Marty a Márie poučil, že nám Boh neraz odoprie to, čo je menej, aby nám vo vhodnom čase mohol dať to, čo je viac.

Nešiel teda hneď ani kvôli prosbám žien, ani kvôli Lazárovi, ktorého mal rád. Ale keď prišiel čas, nedal sa zdŕžať ani odhováraním učeníkov.

Tým nám celkom jasne naznačil, že nás nemajú zdŕžať prosby a dohovárania ani tých najbližších a nám najdrahších tam, kde môžeme vykonať niečo viac na Božiu česť a slávu.