Vieme, ako sa stredovekí rytieri snažili o udatnosť.

Jeden z nich hovorí za všetkých takto: Alebo si nájdem cestu k cieľu, alebo si ju urobím...

My tu pripomíname, že správnosť tejto zásady závisí od cieľa a od cesty k nemu. Obidvoje totiž musí byť mravne dobré.

Lebo aj to vieme, že z mnohých rytierov sa časom stali “brávi” - zbojníci, alebo neskutočnými, vymyslenými nebezpečenstvami pomátaní Don Quijotovia.

A tak nemá nič spoločné so statočnosťou postaviť si rodinný pokoj a šťastie získaním si cudzej ženy, obohatením sa cudzím majetkom alebo obranou osobnej cti poškodzovaním cti svojich blížnych.

To nie je rytierstvo, to nie je statočnosť. To je obyčajné zbojstvo...

S jedným takýmto brávom – zbojníkom sme sa stretli pri čítaní podobenstva O farizejovi a mýtnikovi.

Farizej, veľký obhajca Božej cti a Božieho práva, je podľa Božieho hodnotenia horší ako ten, ktorým opovrhuje pre spoluprácu s nepriateľmi Božieho ľudu.

Ako sa môže nábožný človek dostať do takéhoto stavu, ako sa môže z rytiera stať zbojník?

Predovšetkým tak, že si k svojej osobnej veľkosti zvolí a potom aj urobí zlú cestu.... Zhadzuje pred sebou a potom aj pred inými kde – koho. Hľadá na iných chyby, a ak ich nenájde, tak ich vymyslí a postupne mení tak ohovárky na osočovania...

Ale je to istotne smiešne a zároveň aj odporné stavať si pomník na kôpke hnoja, ktorú sme si urobili ako podklad z ohovárok a z osočovaní iných.

Žiaľ, musíme povedať, že je aj medzi nami veľa takýchto rytierov, takýchto pochybných hrdinov...

A tu sa nám ponúka otázka: Ako sa zabezpečiť proti takému hlúpemu a hriešnemu počínaniu?

Svätý apoštol Pavol tu odporúča takýto liek: Pokladať všetkých za lepších od seba...